Istá slovenská kapela má pieseň s názvom „Mladým chýba vojna“. Tento názov považujem za celkom výstižný. Vyjadruje, že ľuďom v určitej rovine skutočne chýba čosi ako vytrhnutie z každodennosti, ktorú sa naučili považovať za všetko, čo existuje. Generácie, ktoré zažili vojnu – hoci nevíťazoslávne – sa s týmto problémom potýkať nemuseli. Možno, že pandémia Covid-19 nám po tejto stránke ponúka čosi podobné. Obe majú schopnosť zbúrať naše rokmi vytvorené predstavy o tom, kde končí realita a začína fantázia. To, čo pre mnohých z nás ešte pred rokom patrilo výlučne do ríše fantázie, je dnes našou realitou. Stačí sa pozrieť vývoj názorov na koronavírus, kolujúcih po internete – z pomerne veľkého množstva tých, ktorí hrozbu tohto vírusu popierali a bagatelizovali na počiatku (a ku ktorým som vtedy patril i ja), ostalo už len zopár. A tí, ktorí ostali, sú už taktiež viac či menej nalomení. Ich vyjadrenia na sociálnych sietiach sú čoraz opatrnejšie a umiernenejšie. Už len málokedy si stoja za svojimi názormi spred mesiaca a mám z nich pocit, že si nechávajú otvorených viac a viac zadných vrátok, ktorými by mohli zo svojej striktnej názorovej pozície v prípade potreby vycúvať. Pretože to, že ide o skutočne nebezpečný a potenciálne smrteľný vírus, už presiahlo prah nepopierateľnosti. Na toto popieranie už viac nestačí neveriť vede či médiám. Dnes je už na to potrebné nemať oči ani srdce.

Zopakujme si teda, čo sme si zatiaľ povedali. Koronakríza nás vyzýva k prehodnoteniu toho, čo všetko patrí k realite a čo už náleží iba ríši fantázie. Presne tú istú schopnosť má vojna. My, civilizovaní ľudia Západu, si len málokedy uvedomujeme, že napriek všetkým našim osobným problémom, ktoré vôbec nemusia byť banálne, si stále žijeme ako prasce v žite. Vôbec nemáme vo zvyku hľadieť si ďaleko od vlastného nosa. Zvykli sme si na to, že život človeka je pohodlný a viac-menej „normálny“. To „normálny“ samozrejme samo osebe neznamená nič. Je to iba prázdne slovo, ktoré sme si všetci vyplnili svojimi vlastnými predstavami. Takými, ktoré sme si počas tisícok dní našich životov odvodili z vlastnej skúsenosti. Na tejto koronakríze je podľa mňa skvelé to, že nám po tejto stránke dokáže tak trochu otvoriť oči. Pretože to, ako sa v tejto chvíli žije tu na Slovensku, ešte stále nie je ničím v porovnaní s tým, ako sa dlhodobo žije v krajinách, sužovaných chudobou a hladomorom, vojnou, totalitnými režimami či genocídou. Toto všetko je totiž realitou. Tak, ako sme si my všetci počas tisícok rán a večerov vytvorili naše vlasné predstavy o tom, čo znamená slovo „normálne“, si túto predstavu vytvorili i ľudia na opačných koncoch sveta, ktorí ju však na rozdiel od nás vyplnili vojnou, genocídou, kriminalitou a smrťou na dennom režime.

Nie, že by som si myslel, že to čitateľ nechápe. Intelektuálne to chápe každý. Ale koľkí z nás sú schopní to reálne precítiť každou bunkou svojho tela? Zastavme sa na chvíľu pri téme genocídy. Všetci z nás vedia o holokauste. Nie je vôbec potrebné sa o ňom rozpisovať. No napriek tomu, že o ňom viem už od základnej školy i ja, až zhruba pred dvoma rokmi mi naplno „doplo“, čo to znamená, že holokaust raz – a nie tak dávno – bol realitou. Na to, aby som si to naplno uvedomil so všetkým, čo k tomu patrí, som potreboval navštíviť Osvienčim. Stáť na mieste, kde sa to celé odohrávalo, prechádzať sa v chodbách a miestnostiach, kde obete holokaustu žili (ak sa to tak vôbec dá nazvať) a vidieť to, čo po nich ostalo, nemôže nikoho nechať chladným. Jedna vec je učiť sa o niečom v škole a pozerať o tom historické dokumenty, ale celkom odlišná vec je naplno chápať, že je to realitou a neodlúčiteľnou súčasťou našej kolektívnej histórie.

Iba zlomok z celkom reálnych batožín, zhabaných celkom reálnym ľuďom po tom, čo boli deportovaní do koncentračného tábora Auschwitz v Osvienčime

Väčšina z nás sa naučila takéto tienisté stránky našej kolektívnej existencie vytesňovať. Je pre nás bezpečnejšie považovať ich za akúsi abstraktnú a vzdialenú fantáziu, za niečo, čo sa nás netýka a čo s nami nemá vôbec nič spoločné. Dokážeme si predstaviť streľbu a padajúce telá. Ale keď už si to občas náhodou predsa len predstavíme, len málokedy si to predstavujeme inak, než z perspektívy tretej osoby. Nezvykneme si predstavovať, aké to asi tak môže byť, ocitnúť sa v koži toho človeka, ktorý vo vojne či v koncentračnom táborek tej zemi skutočne padá. Mnohí z nás si to vynahrádzajú sledovaním akčných filmov, ktoré našu každodennú predstavu „normality“ vyvažujú. Mám však nepotlačiteľný pocit, že sledovaním takýchto filmov sa na istej úrovni iba utvrdzujeme v našej pohodlnej predstave, že táto odvrátená stránka existencie patrí iba do filmov. A teda do ríše fantázie.

Keby sme si naplno uvedomovali, aké utrpenie je všetkými bytosťami na našej planéte zažívané, museli by sme sa našej pohodlnej predstavy normality s veľkou pravdepodobnosťou vzdať. To ostatne spravil i Gautama Siddhártha Buddha po tom, čo vo veku 29 rokov prvýkrát opustil pohodlie svojho paláca a uvidel starobu, chorobu a smrť. Od tohto momentu preňho už nič nebolo ako predtým. Prehodnotil celý svoj život a postavil si pred seba jediný cieľ – pochopiť, prečo to tak je, a spoznať nadčasovú pravdu. Výsledkom sa stal budhizmus. Netvrdím, aby sme sa stali budhistami. Chcem len poukázať na to, že život s vedomím temnej stránky existencie je nezlúčiteľný s bežnou predstavou normality. Tá je totiž zoči-voči realite v jej plnej kráse i škaredosti príliš plytká. Dovtedy, kým je pre nás utrpenie druhých iba abstraktnou a od „skutočného života“ vzdialenou „predstavou“, ktorá sa nás nijako netýka, naozaj môžeme žiť, akoby sa nás netýkalo. Akonáhle však naplno a celou svojou bytosťou chápeme, že sú medzi nami ľudia (či iné bytosti), takí istí ako my, pre ktorých ide o vec každodennej skúsenosti, tak takzvane normálny život sa nám začne javiť ako prázdna a nezmyselná ilúzia.

Už pred nejakým časom som si uvedomil, že práve v tomto princípe spočíva tiež rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o históriu, a tými, ktorí sa o ňu nezaujímajú. Alebo, aby som bol presnejší, platilo to tak prinajmenšom u mňa. Až donedávna som sa totiž o históriu nikdy nezaujímal. Za to moja manželka áno. Dlhodobo som to vnímal tak, že ju proste zaujímajú „rozprávky“. Že je to možno milá a pekná záľuba, ale so „skutočným svetom“ nijako nesúvisí. Aj historické filmy som považoval skôr za niečo, čo nemá so „skutočným životom“ nič spoločné. Nikdy som sa nepokúšal predstaviť si, aké by to asi tak bolo, keby som sa do danej historickej doby narodil ja. Aj keď som možno aj v tomto prípade intelektuálne chápal, že boli časy, kedy zodpovedali príbehy z historických filmov realite, akosi mi chýbalo plné vedomie toho, že aj tieto „časy“ boli celkom reálne. Že to bol celkom reálny bod na pomyseľnej časovej osi existencie, ktorý predchádzal dnešku a spolu s ním je súčasťou jednej a tej istej reality. A čo je ešte dôležitejšie, že v tomto časovom bode boli položené základy toho, čo ako civilizácia žijeme, s čím sa potýkame a čomu veríme dnes. Na bytostnej úrovni mi akosi nedopínalo, že šlo o realitu.

Utrpenie je realita. Minulosť je realita. A vzdialené kultúry, subkultúry a podivní jednotlivci sú realitou tiež. Všetci si však realitu nejakým spôsobom filtrujeme. Nie sme príliš silní na to, aby sme prijali všetku realitu, ktorá je realitou, a tak sme si väčšiu či menšiu časť z nej zvykli sami pred sebou radšej označovať za záležitosť fantázie. Proces duchovného rastu z veľkej časti možno opísať ako proces postupného rozpoznávania, čo všetko z toho, o čom sme si až doposiaľ mysleli, že je iba fantáziou, je v skutočnosti realitou. A ak je raz niečo realitou, môže sa nás to snáď ešte stále netýkať? Môžeme byť vôbec voči niečomu, čo je skutočné, za predpokladu, že sme si toho plne vedomí, indiferentní?

Okrem popierania a bagatelizovania (presviedčania sa o tom, že daná vec v skutočnosti nemá až taký význam, ako sa „zdá“) sa na našom filtrovaní reality podieľa ešte jeden zásadný mechanizmus. Totiž, že udalosti a skúsenosti druhých, ktorým nie sme schopní rozumieť, lokalizujeme do vnútra ich „hláv“. Sú Pankrácove slová o jeho domnelých skúsenostiach príliš nezlúčiteľné s tým, čo viem o „skutočnom živote“? Tak nevypovedajú o realite, ale iba o jeho vlastných podivných konceptoch v tej jeho pomätenej hlave! Aké jednoduché! Naša vlastná predstava toho, čo je realita a čo nie, tak môže ostať zachovaná. Môžeme si naďalej žiť vo svojej komfortnej bubline. V našom kultúrnom prostredí sa tohto myšlienkového postupu dopúšťame neustále.

Dávnejšie som čítal istý silný blog. Snáď mi jeho autorka odpustí, že ho parafrázujem. Bohužiaľ si nepamätám na jej meno ani adresu tohto blogu. Budem však rád, ak sa mi ozve, aby som uviedol citáciu, a v prípade, ak si to nepraje, túto pasáž odstránim. Ale teraz k veci. Autorka v tom blogu popisovala príbeh o tom, ako zvykla so svojím otcom opakovane jazdievať autom po jednej a tej istej ceste, pričom ju jej otec privádzal do šialenstva. Popri tejto ceste totiž tiekol potok. Podľa nej bol krásny a pohľad naň si vždy vychutnávala. No jej negativistický otec jej to zakaždým znechutil rozhorčenými slovami o tom, aký je ten potok špinavý a odporný. Nechápala, ako môže mať tak selektívnu pozornosť. Ako môže byť tak negatívne naladený, že v niečom, čo je v skutočnosti krásne a v čom ona ani len žiadnu chybičku nevidí, dokáže nájsť to najhoršie a celú svoju pozornosť venovať iba tomu. Vzburcovalo to v nej hnev a zakaždým to skončilo hádkou.

Neskôr, keď už bol jej otec po smrti, ocitla sa v aute na tejto ceste znova, avšak tentokrát nie na sedadle spolujazdca, ale vodiča. Čo uvidela, ju hlboko zasiahlo. Uvedomila si, že popri tejto ceste sa vinuli potoky dva – jeden napravo a druhý naľavo. A ten, ktorý mal po strane vodič, bol skutočne nechutne zahádzaný odpadkami. V tom momente jej z celej tejto situácie prišlo ľúto. Po celý čas si myslela, že hovorili obaja o jednom a tom istom potoku, akurát jej otec nebol schopný vnímať jeho krásu, pretože bol „negatívny človek“. A zrazu zistila, že hovorili o potokoch dvoch. Ako rada by sa za to svojmu otcovi ospravedlnila, ale už to nebolo možné.

Čosi podobné sa nám všetkým deje neustále. Ani netušíme, koľkých ľudí, koľko kultúr, národov či historických epoch odsudzujeme s tým, že boli jednoducho „mimo“ a mali to vo svojich mysliach pomýlené, pričom pravdou je, že jediným, čo ich odlišovalo od nás, bola jednoducho odlišná skúsenosť. Nie „chybná interpretácia“ tej istej skúsenosti, ale celkom odlišná skúsenosť. Často dokonca taká, ktorá pre nás ešte stále patrí len do ríše fantázie. Ako inak by ľudstvo mohlo vyzerať, keby sme sa viac zaujímali o skúsenosti druhých!

Ak nás táto koronakríza môže niečo naučiť, myslím si, že práve toto. Pripomína nám totiž, že naše maličké bubliny „normálneho života“ zďaleka nie sú všetkým, čo existuje. Pretože vždy existuje i niečo, čo sme až doposiaľ považovali za abstraktnú a od „reálneho života“ vzdialenú fantáziu, hoci medzi nami žijú celkom reálni ľudia, pre ktorých ide o vec celkom reálnej každodennej skúsenosti. A tak ako v prípade koronakrízy sa potenciálne kedykoľvek môžu stať vecou reálnej skúsenosti i pre nás.

Väčšina ľudí si myslí, že áno. Ba nielen to. Väčšina ľudí si myslí, že by bol hriech veriť, že nie. Bol by to vraj sebaklam, neochota pozrieť sa pravde do očí. V našej kultúre by sme podobne zmýšľali, aj keby naša diagnóza hovorila nie o 90-percentnej úmrtnosti, ale aj o 80 či 70-percentnej. Musíme byť realisti, vraví sa.

Mimochodom, prečo vlastne? Prečo by sme v takýchto prípadoch mali byť realistami? Mali by sme sa pripraviť na smrť? Azda sa to dá? Dá sa iba jedno – žiť tak, akoby sme žili posledný deň. Napríklad vo vzťahu k našim najbližším. Dá sa vykašľať na nezmyselné hádky, konflikty a na malichernosti ega, ktoré nás kedysi v minulosti, vo víre ľahkomyseľných životov rozdelili, hoci si už ani nepamätáme, prečo. To sa dá. Na to však nemusíme zomierať. Dá sa to vždy, aj práve teraz. A mimo toho, mimo uzmierenia s blízkymi, odpustenia, ospravedlnenia a vypovedania toho, čo potrebovalo byť vypovedané, čo viac ešte od takej „pripravenosti na smrť“ očakávate? Veríte snáď, že vaša „pripravenosť“ zmení niečo na jej nezvratnosti?

Jedna vec je, že smrť sa v našej kultúre zo života vytesňuje tak, akoby k nemu nepatrila. Je pre nás tabu. Spoznáte to aj na základe vašej vlastnej reakcie na to, že o smrti takto explicitne píšem. Celkom iste na to nie ste zvyknutí, čo je bohužiaľ škoda, pretože práve v uvedomení a pripomínaní si vlastnej smrteľnosti spočíva zárodok tých pravých životných hodnôt, na ktorých skutočne záleží. Je preto dobré byť si vedomý, že tu nebudeme navždy, práve tak ako ani naši blízki. To však ešte vôbec neznamená, že by sme sa potrebovali akosi cieľavedome „zmierovať so smrťou“ a očakávať jej príchod skôr, než je celé naše telo pokryté metastázami a my už nevieme o žiadnom spôsobe, ktorý by nám ešte teoreticky vedel pomôcť.

Pokiaľ žijeme najlepšie, ako vieme, nikdy nemusíme byť „realistami“. Väčšina z nás však, žiaľ, nežije najlepšie, ako vie. Ak raz budeme stáť zoči voči chorobe s hrozivou prognózou, budeme mať možnosť postaviť sa k tomu aj inak, než stať sa „realistami“: budeme môcť, počnúc týmto momentom, začať žiť najlepšie, ako vieme, a to i bez toho, aby sme sa začali vnútorne nastavovať na umieranie.

Po tomto psychologickom úvode prejdem k matematickému jadru. Zopakujme si pôvodnú otázku: ak trpím ochorením, na ktoré 90 percent ľudí zomiera, znamená to, že na 90 percent zomriem? Nie, neznamená. O mne ako konkrétnom jedinečnom prípade nehovorí žiadna lekárska štatistika vôbec nič.

V našej kultúre však máme sklon chápať takúto štatistickú informáciu nasledovne: „90 percent šance na vyliečenie má v rukách choroba (ktorá vyliečenie marí) a zvyšných 10 mne neznáme biologické faktory, o ktorých nemám šancu vedieť a sú mimo mojej kontroly, a preto som im vydaný napospas.“ Pokiaľ je naše chápanie choroby a zdravia ešte obmedzenejšie, niekedy to pochopíme aj takto: „lieky či medicínske zákroky majú 10-percentnú šancu mi pomôcť. Ak mi nepomôžu, zomriem.“ V oboch prípadoch však je základný význam rovnaký: kocky sú už hodené a mne neostáva nič iné, než prijať svoj osud. Tých 10 percent šance na vyliečenie leží mimo mňa a moja zodpovednosť za výsledok je nulová.

Nie je to tak. Je samozrejme možné, že zdravotný stav určitých orgánov či funkcií môjho tela môže šancu na vyliečenie zo život ohrozujúcej choroby znižovať. Tiež je možné, že lieky ich môžu zvyšovať. Avšak to, na čom skutočne záleží, je môj imunitný systém, a jeho činnosť je vo významnej miere závislá odo mňa. Nemám na mysli iba spôsob môjho stravovania či dostatok pohybu, slnka a čerstvého vzduchu, i keď všetko z menovaného je už samo osebe pre imunitný systém omnoho prospešnejšie než akékoľvek lieky. No tá najdôležitejšia informácia, ktorá by nám pri žiadnej chorobe nemala schádzať zo zorného poľa, je, že môj imunitný systém je neoddeliteľne previazaný s mojou vlastnou mysľou a je preto od nej priamo závislý. Strach, úzkosť a stres imunitný systém oslabujú, zatiaľ čo pozitívny životný postoj a viera v uzdravenie jeho pôsobenie zosilňujú.

Verím, že previazanosť imunitného systému so psychikou pre vás nie je ničím, čo by ste počuli prvýkrát. A predsa mám skromné podozrenie, že viacerí z vás berú tento účinok tiež iba akosi „štatisticky“. O takzvanom placebo efekte alebo „liečbe vierou“ vieme všetci. Človek sa v určitých prípadoch môže aj z pomerne bezútešného zdravotného stavu vyliečiť iba tým, že bude užívať tabletky, o ktorých mu lekár povedal, že ho vyliečia – hoci neobsahujú žiadnu účinnú látku iba cukor. Takéto tabletky voláme placebo. Placebo efekt je vo svete medicíny tak známy fakt, že sa s ním ráta pri testovaní akéhokoľvek nového lieku: aby mohol byť liek prehlásený za účinný, musí zabrať u preukázateľne väčšieho počtu ľudí než placebo. Výsledok takého klinického farmaceutického výskumu potom po zjednodušení znie zhruba takto: Liek zabral v 60% prípadov, placebo v 40%. Liek je teda účinný.

Je však užitočné si uvedomiť, že takéto čísla sú iba ukazovateľom na čosi skutočné, a nie skutočnosťou samou. Placebo efekt nie je o akejsi 40-percentnej úspešnosti. Jeho 40-percentná úspešnosť v našom hypotetickom príklade v skutočnosti znamená, že účinok placebo efektu nastal u 40 percent testovaných ľudí – a u týchto 40-tich percent ľudí bol jeho účinok stopercentný. S vysokou pravdepodobnosťou šlo práve o tých 40% testovaných osôb, ktorých viera v silu podaného lieku bola dostatočne silná. Podobným spôsobom sa mnohí ľudia po celom svete s využitím sily vlastnej viery liečia z najrôznejších vážnych ochorení vedome. Kníh o liečivej sile viery sú plné kníhkupectvá a všetky v princípe hovoria jedno: pokiaľ je vaša viera v uzdravenie skutočne pevná, neotrasiteľná a hlboká, vyliečite sa. Ja sám to môžem potvrdiť. Prostredníctvom svojej vlastnej viery sa mi podarilo vyliečiť nášho kocúra z rakoviny. Áno. Svojej. Z rakoviny. Kocúra. Aj to je možné. Liečivá sila viery je niečo, čo ešte súčasnou vedou zďaleka nie je prebádané ani uspokojivo vysvetené. Mechanizmus pôsobenia viery je zatiaľ neznámy. Predsa však nepopierateľne funguje. Tá najlepšia správa spočíva v tom, že naša viera je niečo, čo má každý z nás vo svojich rukách.

Pozrime sa teraz, majúc toto na vedomí, na strašiaka ohľadom koronavírusu. Úmrtnosť je vo všeobenosti nízka, nižšia než na chrípku, ale „výnimkou sú starí ľudia, chorí ľudia a ľudia, ktorí so zníženou imunitou, u ktorých úmrtnosť výrazne stúpa“. Prečo práve starí ľudia? Pretože ich imunita už nefunguje tak dobre ako u mladších. Ani u chorých to nie je inak – dôvodom ich náchylnosti podľahnúť ochoreniu je ich oslabená alebo preťažená imunita. Z toho vyplýva, že celé toto tvrdenie o úmrtnosti na koronavírus môžeme zhrnúť vetou, že úmrtnosť na túto chorobu je vo všeobecnosti nízka s výnimkou ľudí, ktorí majú oslabenú imunitu. Znamená to, že ak máme koronavírus a „slabú imunitu“, zomrieme? Ak ste čítali pozorne, verím, že už chápete, že nie.

Naša imunita nie je niečím, čo je už vopred dané. Jej kocky nikdy nie sú hodené. Tá najdôležitejšia premenná, ktorá o sile imunity rozhoduje – naše mentálne nastavenie – je v našich rukách, a to práve v tejto chvíli. Nespočíva mimo nás, v akýchsi fyzikálno-chemických dejoch, ktoré sa vnútri nášho tela udiali v minulosti a dnes iba musíme mlčky znášať ich následky. Pokiaľ teda patríte k tejto „rizikovej skupine“, v prvom rade zabudnite na to, že ste „rizikoví“. Naozaj na to zabudnite a miera vašej rizikovosti okamžite klesne na polovicu. Nepodliehajte panike a strachu. Nie je vašou povinnosťou „zmieriť sa so smrťou“. Neexistuje žiadna štatistika, z ktorej by vyplývalo, že máte umrieť.
V druhom rade uverte, že vyzdraviete. Prečítajte si nejakú dobrú knihu o pozitívnom myslení, napríklad od doktora Josepha Murphyho, Josého Silvu alebo Bruce Liptona. Knihy o pozitívnom myslení zďaleka nepopisujú celú pravdu o človeku a o svete, ale v prípade akútnych zdravotných problémov sú neoceniteľné.
A za tretie, až bude vaša viera v uzdravenie tak silná, že vo svojom vnútri budete vedieť, že sa vyliečite, začnite sa zaoberať svojou psychickou pohodou, „správnym životom“ a osobným šťastím. Pretože vzťah medzi mysľou a telom je nepredstaviteľne komplexný a zďaleka nie je zdredukovateľný na dve slovíčka: „stres“, o ktorom tak radi hovoria lekári a „viera“, o ktorej som dnes písal ja.

O prvej časti výroku, ktorým som odštartoval tento blog – že všetko je možné – toho bolo popísané už mnoho. Jej platnosť nie je možné dokázať, ale je možné ju vidieť. Ak to už ste schopní vidieť, gratulujem vám, je to veľký dar – dar, ktorý môže získať každý. Jedinou podmienkou je, že človek tomu najskôr musí uveriť – iná možnosť neexistuje. Preto ak ešte nevidíte, že všetky obmedzenia sú iba ilúziami vašej mysle a na tomto svete je možné všetko, ostáva vám iba veriť, že hovorím pravdu. Pokiaľ odo mňa potrebujete, aby som vám to dokázal, alebo vám minimálne preukázal svoju kompetenciu takéto tvrdenia hlásať, sklamem vás. Ja vám nič takéto nedokážem a nepreukážem, a vy sa „preto“ následne z vlastnej vôle rozhodnete tomu klišé neuveriť, čím sa pripravíte o šancu spoznať svet neobmedzených možností. Rozhodnutie vkročiť do takéhoto sveta jednoducho vyžaduje trochu iný mindset. A práve v tom spočíva ten nádherný vtip – jedinými skutočnými obmedzeniami v našom živote totiž sú dôvody, pre ktoré sa z vlastnej vôle rozhodneme neuveriť, že všetky obmedzenia nášho života existujú iba v našej mysli, a týmpádom nie sú skutočné. A snáď nemusím zdôrazňovať, že dôvody nie sú nič viac a nič menej než myšlienky.

Ale kníh o sile myslenia sú už desaťročia plné kníhkupectvá a ďalej preto túto tému nebudem v tomto blogu viac rozvíjať. Rád by som upriamil vašu pozornosť na druhú časť výroku – že nie všetko je múdre. To je niečo, o čom toho až tak veľa popísaného nebolo.

Vo všetkom treba hľadať rovnováhu. Jednou z tých obzvlášť dôležitých oblastí je podľa mňa rovnováha medzi uplatňovaním moci nad vlastným životom versus odovzdaním sa plynúcemu prúdu života. To je tiež prepojené s rovnováhou medzi tým, aby som si na jednej strane vytvoril život, ktorý je bohatý, krásny a podnetný, a na druhej strane tiež múdry, aby spôsoboval mne i mojim blízkym viac radosti než utrpenia, a aby bol môj dnešok zárodkom lepšieho zajtrajška – alebo prinajmenšom nebol zárodkom horšieho.

Nikto okrem vašej vlastnej mysle vám nezabráni prikloniť sa v ktorejkoľvek životnej oblasti ku ktorémukoľvek z týchto dvoch pólov – naplánovať si danú životnú oblasť (napríklad partnerský vzťah alebo kariéru) podľa svojich vlastných predstáv a zrealizovať tieto predstavy, alebo sa odovzdať a túto oblasť života ponechať, nech sa nejako vyvinie bez toho, aby som ju plánoval, avšak s vierou, že to dopadne, ako má, nech to už bude akokoľvek. Nič nie je správne ani nesprávne. Problém je len v tom, že naše hlúpučké egá väčšinou nevedia, čo je pre nás skutočne tým najlepším. Nie preto, že by to bola nejaká veľká veda, ani že by odpoveď na túto otázku bola zahalená v akejsi mysterióznej, nepoznateľnej rovine existencie.

Jednoducho preto, lebo sme schopní uvažovať iba v medziach, daných obmedzeniami našich vlastných myslí. Keď si nasadím modré slnečné okuliare, môj svet bude na chvíľu modrý. Ale pokiaľ nosím od narodenia modré šošovky, nebudem o tom, že svet je modrý, nikdy ani len uvažovať. Nebudem to vedieť ani pomenovať. Nebudem ani len vedieť, čo je na tom svete také špecifické – modrosť bude jednoducho iba vlastnosťou sveta, ktorá na mňa určitým spôsobom pôsobí a nie som schopný ju pomenovať, a preto o nej ani neuvažujem. To bude prvýkrát možné až v momente, kedy si šošovky prvýkrát v živote zosadím. Až vtedy si uvedomím, že svet nie je iba taký, ako bol doteraz. A až od tohto momentu som schopný o modrej farbe uvažovať a reflektovať ju.

A presne to samé sa neustále deje s ľudskou mysľou. A to je najväčší problém celého „self-help“ hnutia. Môžem si čítať knihy o tom, ako preprogramovať svoje podvedomie a privodiť si lepší život, a aj sa mi to môže podariť – ale iba v medziach, daných obmedzeniami môjho vlastného myslenia. Na čo si budem preprogramovávať svoju myseľ, keď neviem, čo potrebujem preprogramovať? Je to akoby počítačový program s umelou inteligenciou chcel preprogramovať sám seba tak, aby sa stal inteligentnejším. Na to, aby program dokázal preprogramovať sám seba, potrebuje sa aspoň na chvíľu stať programátorom, ktorý ho programoval, a uvidieť sám seba zo širšej perspektívy.

Skúsme sa na chvíľu vrátiť k metafore s modrými šošovkami, ktoré nosím od narodenia na očiach. Povedzme, že z tej „modrosti“ sveta mi po niekoľkých desaťročiach začne šibať. Jednoducho mi svet (ktorý je modrý, i keď význam slova „modrá“ ešte nepoznám) mi začne stále viac liezť na nervy, a jedinou úľavou pre mňa budú chvíle, kedy sa pozerám do veľmi intenzívnych zdrojov osvetlenia – napríklad do ohňa. A tak by som mohol začať vkladať všetku svoju energiu do toho, aby som všade, kam prídem, zakladal oheň, a aby som sa zdržiaval v blízkosti ohňa čo najviac času – pretože len jeho svetelná intenzita dokáže prehlušiť monotónnosť sveta, ktorú vytvárajú modré šošovky na mojich očiach. Pritom je však často to najlepšie, čo pre seba môžem spraviť, omnoho jednoduchšie – v tomto prípade zosadiť si z očí modré šošovky.

A tak sa snažíme 24 hodín denne silou mocou kontrolovať svetelné podmienky vo svojom okolí a staneme sa závislými na ohni, pričom na to spotrebujeme toľko energie, až z toho jedného dňa ochorieme.
Keď sa vrátim k úvodnej téze, že všetko je možné, ale nie všetko je aj múdre, mohli by sme v tomto bode povedať, že zakladanie ohňa všade, kam prídem, je možné, ale nie múdre. Omnoho múdrejšie je dať si z očí dole farebné šošovky.

Ľudia si čítajú knihy o pozitívnom myslení a po tom, čo sa v ich mysli usadí myšlienka, že možno je naozaj všetko na tomto svete možné, často sa nerozhodujú úplne múdro. Rozhodnú sa napríklad stať sa bohatými. Pretože to je to jediné, čo si ich myseľ so šošovkami, ktoré majú od narodenia nasadené na očiach, dokáže predstaviť, keď sa snaží uvažovať o šťastí a dobrom živote. Ak to vezmú naozaj vážne a pôjdu si za tým, naozaj to jedného dňa aj dajú a stanú sa bohatými. Lenže je to naozaj tým, čo im stálo za to všetko úsilie, energiu a čas, ktoré do tohto cieľa vložili? Ako to, že ich sused, ktorý sa za celé tie roky „nikam neposunul“ a stále žije od výplaty k výplate, pôsobí vyrovnanejšie a šťastnejšie než oni?

Takýchto príkladov by sa dal nájsť milión. Ľudia investujú množstvo energie do chybných cieľov. Napríklad obchodník sa môže snažiť byť asertívnejším a sebavedomejším pri presadzovaní svojich názorov, pričom to, čo by jemu ako konkrétnemu človeku v obchode skutočne pomohlo, je naučiť sa počúvať a prijímať spätnú väzbu od druhých. Zúfalý chlapec môže byť posadnutý čítaním kníh o tom, „ako zbaliť ženu“, naučil sa, aký slovník by mal na zaujatie ženy používať, o akých témach by mal rozprávať a dokonca sa naučil aj ako vedome ovládať reč svojho tela, aby pôsobil sebavedome a atraktívne – a pritom jediné, čo skutočne potrebuje, je začať si ceniť sám seba takého, aký je. Žena si z rovnakého dôvodu môže dať spraviť plastiku pŕs či botox, a otec, ktorý si nevie nájsť cestu k svojim deťom, môže investovať svoj čas a energiu do toho, aby sa naučil obhájiť si svoju autoritu – pričom to, čo ich vzťah skutočne potrebuje, je aby sa o ne začal zaujímať, pýtať sa ich na ich životy a počúvať.

Jednoduchou pomôckou na rozpoznanie takýchto iluzórnych cieľov, ktoré ľudská myseľ vytvára, je, že človek má väčšinou pocit, že ide o jediné východisko zo svojej situácie, o niečo, čo jednoducho musí spraviť. Samozrejme, je to iba ilúzia. Človek nemusí nič, a vždy, keď vidíme iba jedno možné východisko, malo by nám to poslúžiť ako červená kontrolka, že v rámci farebných šošoviek, ktoré nosíme na očiach, sa pozeráme na svet iba skrz jednu úzku perspektívu, jeden uhol pohľadu, jeden systém presvedčení.

V tomto článku som sa pokúsil vyjadriť, že často – a povedal by som dokonca, že väčšinou – nevieme, čo naozaj potrebujeme a čo je pre nás naozaj dobré. Ja osobne na základe svojich životných skúseností môžem potvrdiť, že veta, toľkokrát omieľaná v knihách o pozitívnom myslení, „všetko je možné“, je pravdivá. Je však iba na nás, ako s tým naložíme. Pokiaľ ste o tom ešte neuvažovali, rád by som vám navrhol iba jednu drobnú zmenu do vašej každodennej rutiny: pokúste sa začať na pár minút denne uvažovať o myšlienke, aké by asi tak mohli byť šošovky, skrz ktoré vnímate svet vy. Čo si myslíte, že musíte? A aký systém presvedčení o sebe, ľuďoch a o svete, vám prikazuje to, o čom si myslíte, že to musíte?

Pokiaľ svoje farebné šošovky nosíte na očiach odmalička, bude ťažké nájsť odpoveď iba prostým premýšľaním. Dôležité však je, že ste si začali klásť tie správne otázky. Už iba samotným premýšľaním o tejto otázke jej v skutočnosti venujete svoju pozornosť, energiu vášho zámeru. A pokiaľ jej venujete dostatočné množstvo energie a uveríte, že odpoveď vám bude odhalená, nakoniec sa tak či onak naozaj odhalí – a sľubujem vám, že to bude vaše najdôležitejšie zistenie prinajmenšom – aby som to príliš neprehnal – za posledný rok. Nie nadarmo považoval Sokrates za ústrednú tézu svojho učenia vetu „Poznaj sám seba“.

Podobne ako v predošlých častiach série, aj v tejto sa budem zaoberať rozdielmi medzi aktivitou mysle a životom samotným, ktorý si s touto aktivitou často zamieňame. Dnes však zájdeme do ešte väčších hĺbok a ponoríme sa do témy kontroly versus odovzdania. 

Kontrola – čo to vlastne znamená?

Mať svoj život pod kontrolou a nenechávať veci na náhodu je v podstate super. Svojím spôsobom to znamená žiť vedome, na základe vlastnej vôle a rozhodnutí z vlastného stredu. Má to len jedinú nevýhodu – naša vôľa a naše rozhodnutia môžu byť pod vplyvom našich presvedčení hlúpe – a život nám túto hlúposť vždy v priebehu času odzrkadlí. Predsa však na tom nie je nič zlé, pretože ak v živote konáme na základe vlastných rozhodnutí, akokoľvek sú hlúpe, aspoň žijeme. Niekam už ten život smeruje – koniec koncov, všetci robíme chyby.

Mať pod kontrolou seba samého tiež vôbec nie je zlé, hoci naša Freudom poznačená západná civilizácia je možno presvedčená o opaku. Ale dokázať v mene vízie lepšej budúcnosti či vyšších cieľov odložiť vlastné okamžité uspokojenie je veľmi silná cnosť, ktorá je mladými ľuďmi stále viac a viac prehliadaná. Rovnako cennou je schopnosť povzniesť sa pri medziľudských konfliktoch nad svoje okamžité emócie a reagovať v najvyššom záujme vzťahu. Či menej hovoriť a viac počúvať. Všetko toto od nás vyžaduje čosi, čo človeku nie je prirodzené, ale je to užitočné (nerád používam slovo správne – nikto totiž nevie, čo je pre vás správne). Aby sme to dokázali, potrebujeme ovládnuť sami seba, a teda získať nad svojím správaním kontrolu.

Existuje však jeden prípad, v ktorom je snaha o kontrolu zaručenou cestou do pekla – a to prípad, kedy sa snažíme držať pod kontrolou to, čo zatiaľ ešte neexistuje – teda budúcnosť.

Paradox nešťastného jasnovidca

Predstavme si spoločne modelovú situáciu. Povedzme, že sa pozriete do krištáľovej gule, ktorá neomylne ukazuje budúcnosť, a uvidíte, že v priebehu nasledujúcich desiatich rokovsa vaše náboženské presvedčenie (alebo, ak chcete, svetonázor) otočí o 180 stupňov a váš pohľad na svet bude úplne opačný než je dnes. Pokiaľ ste ateista, svoje budúce ja môžete uvidieť ako presvedčeného kresťana, ktorý chodí každú nedeľu do kostola, a naopak. Poprípade sa v guli uvidíte ako šamanista, svedok Jehovov, “slniečkár“ či scientológ – skrátka čokoľvek, čo vám z vášho dnešného pohľadu pripadá absolútne uletené a neprijateľné. Túto predstavu si môžete ešte trochu okoreniť a pri lepšom pohľade do gule zistiť, že ste sa medzičasom stali kňazom, mníškou, šamanom či zarytým materialitickým vedcom, ktorý sa pridal do Českého klubu skeptiků.

Nech ste si už predstavili čokoľvek, teraz nás bude zaujímať iba to, ako na túto predstavu vaša myseľ reagovala. Mysli úzkostného človeka, ktorý má problém vzdať sa kontroly, sa totiž takáto predstava vôbec nebude páčiť. Predstavu tejto vzdialenej skúsenosti by táto myseľ pravdepodobne dnes opísala slovami ako ohlúpnutie, zablúdenie, zabudnutie na to, čo je v živote dôležité, strata kontaktu s Bohom či strata zdravého úsudku, prípadne strata iného z osobných pokladov, ktoré patria ku mne a k môjmu životu a ja si ich na sebe nesmierne cením.

Naproti tomu, až by raz v budúcnosti v živote človeka k takejto premene naozaj došlo, s najväčšou pravdepodobnosťou nastane táto zmena vedome a dobrovoľne a bude ju prežívať skôr ako uvedomenie nových súvislostí, zahodenie starých a viac neužitočných ilúzií a objavenie nového, pravdivejšieho či užitočnejšieho uhlu pohľadu na život. Rozhodne žiadne ohlúpnutie, ktorého by sa bolo treba báť. Tomuto princípu budem pracovne hovoriť paradox nešťastného jasnovidca.

Tento paradox demonštruje rozdiel medzi životnou skúsenosťou a príbehom, ktorý si myseľ človeka vytvorí ešte predtým, než sa v reálnom živote odohral. Úzkostný človek je s aktuálnym naladením vlastnej mysle tak silno identifikovaný, že nie je schopný sa od neho odosobniť a premýšľať o neprijateľnej budúcnosti bez toho, aby pritom cítil úzkosť. Budúcnosť dokáže vidieť iba skrz svoje prítomné presvedčenia, ciele a hodnoty a vidí v nej ohrozenie svojej súčasnej identity. Avšak pravda je taká, že v čase sa človek mení a prirodzene sa vzdáva rôznych ilúzií, presvedčení, predstáv a hodnôt, aby ich nahradil novými, ktoré sa mu v danom okamihu ukazujú ako užitočnejšie a zmysluplnejšie. Ako život plynie, človek sa mení. 

Lenže naša myseľ premýšľa o najrôznejších príbehoch práve teraz – s našimi presvedčeniami, predstavami o živote a hodnotami takými, aké sú dnes, a nie aké budú o desať rokov. To, čo nám skrz optiku našich súčasných presvedčení a pohľadu na svet pripadá dnes ako tragédia, pre nás bude úplne samozrejmou banalitou o desať či dvadsať rokov, až si prejdeme nevyhnutnou cestou, na ktorej niektoré zo svojich súčasných predstáv zahodíme. Máme tendenciu neuvedomovať si, že naše vnímanie a chápanie sveta, ako aj naše priority, nebudú vždy rovnaké. Často sa dokonca bránime tomu, aby ich niečo ohrozilo. Je to však úplne márne, pretože jedným zo základných charakteristík života je plynutie a zmena, a kým sa im budeme brániť, budeme doslova i metaforicky iba stáť na mieste. Musíme si preto pripustiť, že v budúcnosti s veľkou pravdepodobnosťou budeme vnímať veci inak než dnes a to, čo je pre nás dnes dôležité, už možno o pár rokov dôležitým nebude. A predsa budeme spokojní a snáď i šťastní.

Dohody, ktoré uzatvárame sami so sebou

Vyvoláva v tebe premýšľanie o neprijateľnej budúcnosti úzkosť? Tak o nej nepremýšľaj – problém je vyriešený! To nie je žiadne humorné zjednoduchšenie, myslím to smrteľne vážne. Aj tak je tá tvoja domnelá budúcnosť, o ktorej toľko premýšľaš a potom máš úzkosť, iba predstavou, ktorá sa možno nikdy nestane realitou. Ale neurotická myseľ sa s nepremýšľaním neuspokojí a chce sa poistiť. Poistiť, aby k obávanej budúcnosti nikdy nedošlo. A s týmto zámerom začneme sami so sebou uzatvárať určité dohody o tom, že ten či onen scenár budúcnosti nikdy nepripustíme, alebo si, naopak, taký či onaký postoj, myšlienku či emóciu zachováme navždy. Navždy a nikdy, to sú dve silné slová, ktoré sú neoddeliteľné od mysle človeka, posadnutého kontrolou. 

Aby sme svoje dohody so sebou posilnili, pridávame k nim ďalšie dohody, ktoré majú zabezpečiť, že pôvodné dohody naozaj splníme. Akýchsi kontrolórov. Títo kontrolóri majú najčastejšie podobu dohody o tom, že sa určitým myšlienkam, emóciám či skúsenostiam (ktoré tieto myšlienky a emócie zvyknú vyvolať) budem vyhýbať. Niektorí ľudia to však dotiahnú do dokonalosti a vytvoria si aj sofistikovanejších kontrolórov. Napríklad si mohli prečítať o takzvanom zákone príťažlivosti (ktorý vraví o tom, že to, naše myšlienky sa časom zhmotňujú a to, na čo dnes myslím, si priťahujem do svojho zajtrajšieho života), alebo o Murphyho zákonoch (ktoré, naopak, hovoria v kocke o tom, že život vždy zrealizuje práve tú najmenej očakávanú a pravdepodobnú možnosť), a na základe toho sa budú snažiť prostredníctvom „magických aktivít“ vlastnej mysle vyjednávať s Vesmírom – a to všetko len preto, aby náhodou raz nenastala konkrétna obávaná situácia.

Čítanie článku, ako je tento, je pre týchto ľudí taktiež sprevádzané silnou úzkosťou, pretože často očakávajú, že odovzdanie sa životu a vzdanie sa kontroly nad vlastnou budúcnosťou (ktorú dosahujú prostredníctvom spomínaných dohôd o obmedzení svojho slobodného myslenia a cítenia) nejakým spôsobom automaticky povedie k onému najhoršiemu obávanému scenáru, ktorého sa tak boja. Pritom by im stačilo pochopiť, že nie, nevedie. Stačilo by im pochopiť, že z prítomnosti určitej myšlienky alebo emócie samo osebe absolútne nič nevyplýva – určite nič, čo by nejakým spôsobom súviselo s našou budúcnosťou. Vzdať sa kontroly a odovzdať sa životu neznamená prijať obávanú budúcnosť (teda strachom opantanú predstavu vlastnej mysle o tom, čo bude). Znamená to iba prestať venovať pozornosť tvorbe tragickýh príbehov mysle, nechať budúcnosť budúcnosťou a prijať prítomnosť. Nič viac než prítomnosť nie je treba prijímať. Na čo by sme mali prijímať niečo, čo neexistuje?

Oheň horí, kým doň prikladáme (rozdiel medzi zdravou a chorobnou kontrolou)

Nie je zlé snažiť sa o to, aby oheň vydržal horieť aj dlhšie než v tejto chvíli. Lenže jediným spôsobom, akým sa o to postaráme, je starať sa oň teraz. Oheň bude horieť tak dlho, kým doň budeme prikladať. Modlenie či vizualizovanie toho, ako horí do rána, nám nepomôže. Vyhýbanie sa pomysleniu na to, že vnoci zhasne, nám tiež nijako nepomôže, za to nás však psychicky poriadne vyčerpá. Jediný moment, kedy môžeme s budúcnosťou niečo spraviť, je teraz – a tak dlho, pokým budeme mať zámer, budeme do ohňa prikladať a starať sa o to, aby v bezprostrednej budúcnosti nevyhorel. Ak raz tento zámer stratíme (čo bude len naše vlastné rozhodnutie, za ktoré sami nesieme zodpovednosť), oheň pomaly vyhasne. Kým však bude horieť, bude svojím teplom náš zámer posilňovať.

Podobný princíp platí pri lyžovaní. Ak budeme pri lyžovaní celý čas myslieť iba na to, aby sme si nezlomili nohu, pravdepodobne si ju zlomíme. V tej rýchlosti máme pod kontrolou iba aktuálny okamih a pádu či havárii predídeme jedine tým, že budeme po celú dobu zjazdu absolútne prítomní. Jediné, čo máme skutočne pod kontrolou, je prítomnosť, a ak prítomnosť žijeme múdro (ale hlavne prítomne), je o bezprostrednú budúcnosť postarané.

To platí vo všetkých oblastiach života, a predovšetkým vo vzťahoch, pretože tie sú oblasťou, kde sa téma kontroly vs. odovzdania zosobňuje najviac. Keď človek vstupuje do manželstva (alebo dlhodobého partnerstva), má zvyčajne zámer zotrvať v tomto zväzku dlhodobo. Človek, ktorý sa bráni odovzdaniu, so sebou môže pouzatvárať desiatky dohôd, ktoré mu zabezpečia, aby ho jeho ani jej láska, ktorá ich spája (teplo ich ohňa), jedného dňa neopustila. Bude v sebe zámerne pestovať určité myšlienky a pocity a iným sa vyhýbať. V extrémnom prípade môže snaha o kontrolu prerásť v OCD, poruchu, pre ktorú je neochota vzdať sa kontroly nad budúcnosťou (a obzvlášť nad budúcim obsahom vlastnej mysle) charakteristická, a vyhýbať sa dokonca i kontaktu s opačným pohlavím – aby sa sám pred sebou poistil, pre istotu. Môže tiež uzavrieť sám so sebou dohodu o tom, že sa nebude vyvíjať a rásť – pre istotu, aby náhodou nestratil náklonnosť a lásku svojej polovičky. Snaží sa z pozície prítomnosti ovládnuť budúcnosť svojho ja. Navyše môže spraviť i pár opatrení vo vonkajšom svete, aby ovládol i budúce ja svojho partnera či partnerky, a obmedzí podobným spôsbobom i jeho či jej slobodu. Všetko toto s postupom času spraví partnerstvo neznesiteľným, a len pri dávke šťastia bude schopný vidieť, že za túto neznesiteľnosť je zodpovedný iba on sám. Pritom by stačilo žiť vo vzťahu naplno v prítomnosti a prikladať do jeho ohňa dostatok dreva (investovať doň pozornosť a energiu) práve dnes.

A presne v tom tkvie rozdiel medzi tým, kedy je snaha o kontrolu nad svojím životom dobrá (ak uchopíme do vlastných rúk svoj život tu a teraz) a kedy je chorobná (ak sa snažíme vyjednávať s budúcnosťou a pritom nám uniká moment, kedy sa pre budúcnosť tvoria základy – teda prítomnosť).

Snaha rozumieť nebýva vždy rozumná

Z paradoxu nešťastného jasnovidca vyplýva jedna vec – čím väčšími jasnovidcami si prajeme byť, tým budeme nešťastnejší. Čím viac sa naša myseľ snaží porozumieť životu a predvídať ho ako súperove ťahy v šachu, tým viac sa bude zaoberať vymýšľaním príbehov o možnom budúcom vývoji životných ciest. A keďže sa našej mysli tieto príbehy (ktoré, samozrejme, často nemusia mať vôbec nič spoločné s budúcnosťou, ktorá reálne nastane) spravidla nepáčia, tým viac nám bude krvopotne brániť v tom, aby sme sa pohli z miesta a umožnili budúcnosti proste existovať. Nie preto, lebo by budúcnosť bola neúnosná. Ale jednoducho preto, lebo predstava budúcnosti, ktorú si myseľ vytvorila, je nezlúčiteľná s presvedčeniami, hodnotami a zámermi, s ktorými sa tá istá myseľ dnes, v prítomnosti, identifikuje.

Tým sa dostávam k záveru, a síce, že je úplne jedno, či sa nad budúcnosťou zamýšľame, či s ňou kalkulujeme, či ju prijímeme alebo s ňou bojujeme. Je to jedno, pretože to všetko nie je nič viac, než hra našich myslí. Tú pomyseľnú budúcnosť v skutočnosti dnes nie je vôbec potrebné prijímať, pretože ona v skutočnosti neexistuje – dnes je moja predpokladaná budúcnosť iba predstavou v mojej mysli, vychádzajúca z príbehov a presvedčení o živote, ktorým dnes verím. Ak teda niekto vraví, že budúcnosť treba prijať, pravdepodobne sa iba chce cítiť odvážnym a vidieť sám seba ako človeka, ktorý prekoná všetky svoje strachy. Nie je dôležité dnes prijímať budúcnosť – pretože zatiaľ neexistuje. Je samozrejme super, ak niekto dokáže prijať realitu smrti a pominuteľnosti (ktorá leží v budúcnosti) v zmysle, že sa naučí oceňovať posvätnosť toho, čo má v prítomnosti, a pristupovať k tomu s vďačnosťou. Ale tam to končí – akékoľvek ďalšie lamentovanie o budúcnosti je iba čiernou dierou. Smrti je na konci dňa aj tak jedno, či si myslíme, že sme ju prijali a pripravili sa na ňu. Dôležité je prijať iba prítomnosť – budúcnosť prijímeme, až bude tiež prítomnosťou. A jediné, o čo sa nám v prítomnosti stačí starať, je užívať si a udržiavať pri živote dnešný oheň. V prítomnosti je vždy všetko v poriadku a pokiaľ tu budeme i o desať rokov (dokonca i pokiaľ tu už nebudeme), bude o desať rokov všetko v absolútnom poriadku tiež. Tak na čo si kaziť dnešný deň premýšľaním o tragédii, ktorá sa buď nikdy nestane skutočnosťou, alebo v skutočnosti nikdy tragédiou nebude?

Vraví sa, že pravda bolí. To možno platí, pokiaľ ste sa príliš zamotali do svojich lží a tie vás začínajú doháňať, ale vo všeobecnosti s týmto tvrdením nesúhlasím. Pravda nebolí, pretože pravdou je iba neustále plynúci prúd života, ktorý vnímame v prítomnom okamihu. A v prítomnom okamihu je vždy všetko v poriadku. Čo bolí, je iba snaha mysle túto pravdu uchopiť svojimi obmedzenými možnosťami a skrz filtre svojich vlastných príbehov a presvedčení. Čo bolí, je snaha mysle prekladať z jazyka života do jazyka príbehov, slov – a času. Preto sú tí, ktorí milujú príbehy a ktorí sa príliš snažia životu porozumieť, tak často smutní a vo svojej podstate sú melancholikmi. Pravdou je, že je úplne zbytočné a márne snažiť sa premýšľať nad budúcnosťou, ktorá nie je bezprostredná. Pravdaže, všetko s mierou – nezabúdajte na moju základnú radu z prvej časti série – totiž neriadiť sa žiadnymi radami.

V predošlej časti série o pascách ľudskej mysle som písal o nezmyselnosti univerzálnych múdrych rád a o tom, ako dokážu človeku popliesť hlavu a spôsobiť viac škody než úžitku. Nie je totiž našou povinnosťou riadiť sa žiadnymi múdrosťami, s výnimkou tých, ktoré nám v danom čase vyplynú z aktuálnej životnej situácie. Lenže v dnešnej dobe mnohým ľuďom zakrpatel zdravý sedliacky rozum. Vytráca sa jasná myseľ jedno-duchého človeka, a aby sme si ju nahradili, snažíme sa namiesto toho často nachádzať univerzálne psychologické, filozofické či spirituálne odpovede na to, ako žiť. Stotožníme sa s kadejakými životnými pravdami a pravidlami, aby sme žili “správne”, a ani si nevšimneme, že sme si tieto myšlienky začali zamieňať so životom samotným. Napokon sa v tom svete (alebo skôr vo svojich myšlienkach) strácame.

Mysli pozitívne. Buď sám sebou. Nasleduj svoje sny. Nechaj život voľne plynúť. Vezmi svoj život do vlastných rúk. Aké veľké pravdy uznávate vy? 

Dnes by som chcel pokračovať v načrtnutej téme a zvedomiť vám, že všetky životné múdrosti, ktorým verím – nech už som k nim dospel čítaním, počúvaním, pozorovaním či premýšľaním – sú iba hrou mysle. Koho mysle? Tej mojej, samozrejme. 

Príbehy ukryté v životných pravdách

Podstatou všetkých životných múdrostí sú totiž príbehy. Každá rada o tom, ako žiť, ako sa rozhodovať, čo v akej situácii spraviť a čomu sa, naopak, veľkým oblúkom vyhýbať, v sebe skrýva nevyslovený príbeh. V skutočnosti vlastne na každú radu pripadajú hneď dva príbehy – dobrý a zlý. Príbeh o tom, aké to bude super, keď bude človek túto radu nasledovať, a súčasne príbeh o tom, aké peklo by sa mohlo rozpútať, keby sa ju rozhodol ignorovať a vydať sa opačným smerom. Pozrime sa napríklad na nevyslovené príbehy, ktoré stoja za niektorými z vyššie uvedených právd. Všimnite si, že za každou z nich sa skrývajú hneď dva – dobrý a zlý príbeh.

Mysli pozitívne, aby si si pritiahol do života pozitívne skúsenosti a mal šťastný život. Ak nebudeš mať svoje myslenie pod kontrolou a budeš myslieť negatívne, pritiahneš si do života negatívne skúsenosti a budeš trpieť.

Buď sám sebou a ľudia si ťa budú vážiť a mať ťa radi pre to, kým naozaj si. Ak nebudeš sám sebou a budeš sa pretvarovať, budeš falošným a povrchným človekom, nehodným úcty.

Nasleduj svoje sny a budeš žiť šťastný a naplnený život. Ak svoje sny nasledovať nebudeš, pretečie ti tvoj život pomedzi prsty a na smrteľnej posteli budeš ľutovať, čo si mohol spraviť a nespravil.

Aké príbehy živíte vo svojej mysli vy?

Príbehy sú myšlienky – nič viac, nič menej

Takéto príbehy v pozadí životných múdrostí v sebe často nesú záhadnú silu – akoby za nimi stáli celé generácie, ktoré túto pravdu oprávňujú a robia ju nedotknuteľnou a nespochybniteľnou. Často ide o príbehy archetypálneho typu, ktoré by sme si v živote nedovolili spochybniť. A predsa nie sú ničím iným než myšlienkami. Každá myšlienka má pritom (len) takú silu, akú jej sami prisúdime.

Dokážeme si to malým experimentom s použitím jednej z mojich obľúbených techník systému NLP. Táto technika vychádza z jednoduchého psychologického princípu: slová, ktoré v duchu zvykneme sami sebe rozprávať, a sú pre nás nositeľmi určitých emócií, v skutočnosti neukrývajú svoj emocionálny náboj vo svojom obsahu, ale vo svojej vonkajšej forme. Tú tvoria predovšetkým zvukové charakteristiky vnútorného hlasu, ktorým k nám daná myšlienka prehovára. Tón hlasu, zafarbenie, sebaistota „vnútorného rozprávača“ a iné. Zámerným experimentovaním s týmito charakteristikami hlasu našich myšlienok dokážeme vziať emocionálnu silu akejkoľvek myšlienke a bleskurýchle sa od nej odosobniť.

Demonštrujme si to na spoločnom príklade. Predstavte si, ako by tak asi znel hlas múdreho starca, ktorý by pre vás bol dostatočnou autoritou na to, aby vám rozdával životné rady. Až to máte, vložte mu do úst radu – napríklad takúto: „syn môj / dcéra moja, jednu vec si o živote zapamätaj. Dvakrát meraj, raz strihaj.“ Nechajte hlas starca či stareny niekoľkokrát zopakovať túto múdru radu a sledujte, čo to s vami robí. Má pravdu? Poslúchli by ste ho? Až budete pripravení, prehrajte si v duchu rovnaké slová, ale tentokrát hlasom Mickeyho Mousa. Zmenilo sa niečo? Poslúchli by ste túto múdru Mickeyho radu?

V tomto bode by ste mali byť schopní nadhľadu, potrebného na preskúmanie a spochybnenie vlastných presvedčení o živote. Keďže neviem, aké životné múdrosti a príbehy ste si vybrali vy, vrátim sa k tým trom ilustračným, ktoré som popísal vyššie. Každý z príbehov, ktoré za nimi stáli, môžeme spochybniť a zrelativizovať (ak vo vás narastá vnútorná nasrdenosť z toho, že si dovoľujem snáď všetko spochybňovať a relativizovať, nechajte prosím Mickeyho Mousa, aby tento hnev vyjadril. Za strachom z relativizácie životných princípov často nestojí nič iné než príbeh o tom, že človek je vo svojej podstate zlý a musí mať niečo pevné, čím sa má v živote riadiť, aby sa nevtrhol z reťaze a nespravil nejakú katastrofu. Pravdaže, aj tento príbeh môžete spochybniť). V prípade ilustračných príkladov by som sa mohol pýtať napríklad nasledovné otázky:

Naozaj znamenajú pozitívne skúsenosti šťastný život a negatívne skúsenosti utrpenie? Je trvalo udržateľné zažívať iba pozitívne veci a obchádzať tie negatívne?

Ľudia si ťa budú vážiť preto, kým si… A kým vlastne si? Ty to snáď vieš? Si svojimi názormi, emóciami, osobnostnými charakteristikami, zamestnaním, hudbou, ktorú počúvaš, účesom alebo oblečením, ktoré nosíš? Čo teda vlastne znamená, byť sám sebou? Naozaj je dôležité, aby si ma ľudia vážili práve preto, čím si sám myslím, že som?

Aký je to šťastný a naplnený život? Naozaj závisí šťastie a životné naplnenie od toho, či nasledujem svoje sny?

Podľa toho, aké životné múdrosti s nami rezonujú, sa vieme jednoducho dopátrať k tomu, akým príbehom o živote veríme. Akonáhle si uvedomíme, že tieto príbehy sú iba myšlienkami a nie životom samotným, máme šancu podrobiť ich dôkladnej analýze, aby sme sa následne mohli nanovo rozhodnúť, či sú pre nás stále prospešné, alebo im už viac nechceme veriť a živiť ich.

Čas – rozdiel medzi životom a príbehom

Príbehy sú jazykom ľudskej mysle. Myseľ človeka z veľkej miery funguje práve v príbehoch a naopak, do príbehov sa premieta samotná povaha mysle. K tejto povahe patrí napríklad prítomnosť niečoho, čo voláme čas. Kým v živote samotnom existuje vždy – včera, dnes i zajtra – iba jedno veľké teraz, myseľ a jej príbehy existujú v čase. „Ak budem dnes myslieť pozitívne, zajtra si pritiahnem do života šťastie“, a „ak najneskôr zajtra nezačnem pracovať na naplnení mojich snov, jedného dňa budem umierať s trýznivým pocitom, že som žil (v minulosti, ktorá je zatiaľ však ešte len budúcnosťou) nenaplnený život. Takáto je povaha príbehov.

Kde je čas, tam si môžeme byť istí, že nejde o skutočnosť, ale o predstavu. Vyššie uvedený príbeh o nenaplnení životných snov nemá napríklad so skutočnosťou bežného človeka absolútne nič spoločné. Skutočnosť je totiž z pohľadu človeka, ktorý ju prežíva, večne plynúcim a premenlivým prítomným okamihom, v ktorom je v zásade vždy všetko viac-menej v poriadku. Miestami bolí, ale nikdy nie večne. Keď máme 5 rokov, snívame o tom, že sa staneme kozmonautom, smetiarom alebo princeznou. Päťročný chlapec môže byť presvedčený o pravdivosti svojej predstavy, že ak si nikdy nenaplní svoj sen a nestane sa smetiarom, bude to navždy ľutovať a stane sa z neho nešťastný človek. Samozrejme však bude už o pár rokov neskôr vnímať svet úplne inak, prídu iné sny, neskôr príde prvá láska, potom deti, nové priority a znova nové vnímanie sveta a vlastnej role v ňom. A pri tom všetkom si v zásade ten svoj život nejako bude žiť až do smrti, a to úplne nezávisle od svojich myšlienok (snov). Samozrejme, niektoré sny môžu byť silnejšie a zmysluplnejšie než sen päťročného dieťaťa o kariére smetiara. Všetci sa občas pristihneme pri ľútosti nad niečím, čo sme chceli spraviť a nespravili. A niektorí z nás možno naozaj investovali do rozvíjania jednej myšlienky (snívania svojho sna) toľko energie, že budú v posledných momentoch pred smrťou myslieť na to, ako zlyhali a premárnili svoj život, pokiaľ túto myšlienku nezrealizovali.

A ja vravím: no a čo? Prečo by malo záležať na tom, aké myšlienky mi prejdú hlavou kedysi v budúcnosti, v momente mojej smrti, čo i len o kúsok viac, než mi záleží na tom, aké myšlienky mi prejdú hlavou v ktoromkoľvek inom momente môjho života? Veď celý ten príbeh o tom, že až raz budem umierať, budem niečo ľutovať, je iba obyčajnou predstavou, myšlienkou! Takou istou myšlienkou, ako je moje presvedčenie, že by som v živote niečo mal spraviť. Čo by tak už mohlo byť také tragické na tom, aká myšlienka mi v jednom špecifickom momente života prejde hlavou? Že by to bola znova len myseľ, ktorá robí z tohto príbehu tragédiu? Ach, tá myseľ – zasa ma dostala!

Poznámka autora: prosím, neinterpretujte si moje slová tak, že môžete žiť svoj život vedome zle a nedostatočne a na konci dní to bude aj tak jedno! Na konci dní to možno jedno bude, ale dnes to jedno nie je. Nič nás neospravedlňuje, ak vieme, že dnešný deň nežijeme najlepšie, ako vieme, a nehľadáme cestu z bodu, v ktorom sme sa ocitli zaseknutí. Tú cestu už možno hľadať ktorýmkoľvek smerom – nájdeme ju všade. Podstatné je však v živote nestáť na mieste, na ktorom sme nešťastní. Keďže viem, ako veľmi môžu človeka cudzie slová zamotať, prosím vás, aby ste aj k tým mojim slovám pristupovali so zdravou skepsou a na pozadí si boli vedomí toho, čo som písal v prvej časti tejto trilógie – že nie každá téma, o ktorej niekto píše, pre nás musí byť v danom období života nutne relevantná!

Ak áno, riaďte sa touto životnou radou aj naďalej. Ak nie, máte možnosť voľby. Môžete sa tejto rady, príbehu za ňou a presvedčeniami za ním vzdať. To, že ľudia alebo ich celoživotné presvedčenia sa nemenia, nie je tiež ničím iným, než ďalším obyčajným príbehom. Spochybnime ho!

Stretávam sa s ľuďmi, ktorí nevedia, čím sa v živote riadiť. Čítali a počuli už toľko názorov na život, toľko právd a múdrych rád o tom, ako žiť, že ich hlava sa cíti všetkými tými slovami, pravidlami, príkazmi a zákazmi paralyzovaná. A tak sa radšej nevydajú žiadnym smerom a stoja na mieste.

Na druhej strane stoja ľudia, ktorí až príliš dobre vedia, „čím sa v živote treba riadiť”, riadia sa tým aj vtedy, keď to v danej situácii k ničomu dobrému nevedie, a často ubližujú sami sebe a zraňujú i svojich najbližších iba kvôli tomu, že sú presvedčení, že ich prapodivné rozhodnutia sú proste “tie správne”. A nemôžu predsa robiť nesprávne rozhodnutia!

Poznám napríklad niekoľko ľudí, ktorí sú presvedčení o tom, že najdôležitejším životným pravidlom je “myslieť vždy v prvom rade na seba”. Ich vzťahy s druhými ľuďmi nie sú veľmi úspešné. Ich správanie je vrcholne egoistické a málokto ich za to má v obľube. Poviete si, že takýto človek je proste asshole – avšak ja viem, že problém týchto ľudí je v niečom inom. Nie sú to beznádejní egocentrici, ktorí nie sú schopní lásky, empatie či zodpovednosti. Ich problém je úplne banálny – oni totiž veria, že takto je to správne. Možno si čítali Freuda alebo Osha a interpretovali si ich knihy po svojom – úplne zle. Nech však už k svojmu presvedčeniu o dôležitosti egoizmu prišli akokoľvek, dnes veria, že z hľadiska duševného i telesného zdravia, zodpovednosti voči sebe a lásky voči sebe je najvyššou povinnosťou človeka napĺňať svoje vlastné momentálne túžby a potreby a nenechať sa pritom odradiť zámermi druhých. Navyše veria, že keby to nerobili, prehrešili by sa sami voči sebe, voči svojmu zdraviu a snáď i voči svojmu bohu. A verím, že ak sa raz za čas takto naozaj prehrešia, oni si tú chrípku silou svojho presvedčenia aj naozaj pritiahnu, aby tak mohli naďalej veriť, že nebyť vždy a za každých okolností egoistom je nezdravé! Znie to zvláštne, ale je to tak – jediné motto či životné krédo má schopnosť premeniť človeka v akéhosi zhypnotizovaného robota. Stačí k tomu, ak si ho človek vezme za svoje a príliš sa s ním identifikuje.

Iba jedna rada: zabudnúť na všetky rady

Mne sa v živote vedie najlepšie, odkedy sa riadim iba jediným krédom, totiž zabudnúť na všetky kréda. Zabudnúť na všetky rady, veľké pravdy a životné múdrosti. Pokiaľ ide o to, ako žiť svoj život, zabudnime na všetko, čo nám kedy kto povedal, i na všetko, čo sme kedy čítali. Zabudnime dokonca i na všetko, na čo sme kedy o živote sami prišli svojou vlastnou životnou skúsenosťou a úsudkom. Dnes si stačí držať v hlave tak nanajvýš to, čo som uznal za vhodné dnes. Dalo by sa povedať, že čím viac právd a pravidiel o živote si budeme držať v hlave, tým viac sa budeme v živote strácať a zamotávať. Tento blog je prvou časťou “trilógie”, v ktorej sa pokúsim vysvetliť, prečo je to tak.

Životné pravdy sú pravdami iba pre niekoho a iba niekedy

V dnešnej dobe sme presýtení najrôznejšími motivačnými, psychologickými či duchovnými radami. Vymenujem len zopár najpopulárnejších z nich: Mysli pozitívne. Buď sám sebou. Miluj sám seba. Nasleduj svoje sny. Nechaj život plynúť. Vezmi svoj život do vlastných rúk. 

Niektoré z týchto (a množstva iných) životných právd a múdrostí pre nás môžu byť relevantné. Často však zabúdame na to, že väčšina z nich jednoducho nie je písaná pre nás. Najbežnejším prípadom podľa mňa je, že tá-ktorá životná pravda pre nás nadobúda význam v určitom období našich životov a po jeho uplynutí tento význam stráca. Možno toto obdobie trvá pár dní, pár mesiacov alebo pár rokov. Je však veľmi málo pravdepodobné, že by v našom živote bola určitá životná pravda tak dôležitá, aby sme sa ňou mali riadiť po väčšinu svojho života. 

Vezmime si napríklad životnú múdrosť “buď sám sebou”. Táto rada je zvyčajne mimoriadne dôležitá pre tínedžerov na základných a stredných školách, ale už menej pre dospelých či starých ľudí. Zároveň ide o tému, ktorá rezonuje predovšetkým s introvertmi. Tí totiž, na rozdiel od extrovertov, majú sklon silno sa identifikovať so špecifikami svojej osobnosti, svojimi názormi, postojmi, myšlienkami, pocitmi a hodnotami – a keďže toto všetko považujú za svoje JA, je prirodzené, že sú ponorení do príbehu o tom, aké je dôležité svoje JA otvorene prezentovať. Keby sme sa vrátili o dvesto rokov dozadu kdesi na vidiek, bola by skôr vzácnosť natrafiť na niekoho, kto by považoval za zvrchovane dôležité “byť sám sebou”, a to z jednoduchého dôvodu – pretože väčšina tamojších ľudí takéto otázky vôbec neriešila, identifikovala sa ako členovia komunity, a slová “buď sám sebou” pre nich jednoducho nie sú ničím významnejším než trojicou slov.

Väčšina z nás v určitom životnom období pocítila dôležitosť “bytia samým sebou”. Ak však nebudeme v živote stagnovať na mieste, najneskôr na staré kolená pre nás táto múdrosť prestane byť témou, pretože už budeme v živote niekde inde a budeme riešiť úplne iné témy. Tie tri slová pre nás stratia význam, ktorý kedysi mali.

Keď sú slová iba slovami

A čo taká múdrosť “miluj sám seba” alebo “mysli pozitívne”? Keď som mal 12 rokov, čítal som Louise Hayovú, vtedajšiu najpopulárnejšiu autorku kníh o sebaláske a pozitívnom myslení. Čo som si z jej kníh vzal? Že by som k sebe mal cítiť akýsi pocit lásky, podobný pocitu, keď je človek zamilovaný. Bezducho som si s týmto zámerom robil cvičenia z knihy, pozeral sa do zrkadla, hovoril si “mám ťa rád”, priblblo som sa na seba usmieval a snažil sa navodiť si pocit zamilovanosti. O tom, ako som poňal pozitívne myslenie, ani nehovorím. Verím, že vy ste však dnes niekde inde, než ako som bol ja, keď som mal 12, a je vám jasné, že sebaláska nie je o nejakom “pocite”. Ale v čase, keď som tú knihu čítal, bolo to pre mňa iba slovo. Sebaláska pre mňa ešte nebola témou – ešte som na ňu nedozrel. Akékoľvek čítanie na túto tému by pre mňa bolo v tej dobe iba hra s abstraktným myslením a súčasným zamotávaním sa v spletitom kĺbku vlastnej mysle.

Keď je pre nás určitá životná téma relevantná, vieme to. Ak sa nám dostane o tejto téme do rúk kniha, rozumieme každému jej slovu. Nemusíme rozmýšľať nad tým, čo tie slová znamenajú. Osobne som napríklad celých 28 rokov môjho života nevedel, čo znamená slovo “chcieť”. Čítal a počul som mnoho rád typu “rob, čo chceš”, a podobné slová ma zakaždým iba zneistili a zamotali ma hlbšie do prekomplikovanej siete mojej mysle. V skutočnosti som si myslel, že “chcenie” je akási emócia, ktorú by som mal v sebe objaviť. Kdesi hlboko v mojom vnútri, schovanú pod mnohými vrstvami povrchnejších emócií. Veril som, že chcenie je akýsi kľúč k životu, od mojej slobodnej vôle nezávislý, ktorý prebýva hlboko v mojom nevedomí, a až ho nájdem – až konečne zistím, čo chcem, a na základe toho spravím tie správne rozhodnutia – tak potom budem šťastný, sám sebou a sám k sebe úprimný. Toľko nezmyselných príbehov, zmotaných dokopy! Až potom, ako som si prešiel určitou osobnou transformáciou, som si prvýkrát v živote uvedomil, že žiadna emócia chcenia neexistuje (túžba je niečo iné), a “chcieť” je jednoducho vedomý akt vôle, ktorá sa slobodne rozhodne, ako by rada využila čas, ktorý má ešte na tejto planéte k dispozícii.

Mnoho z nás v skutočnosti nevie o tom, že niektoré slová sú pre nás iba slovami, ku ktorým sme si v snahe im porozumieť vymysleli vlastné predstavy o ich význame. Som presvedčený, že na prvom mieste v rebríčku takýchto slov je v našej civilizácii slovo láska. Žiadne slovo nemá toľko rôznych dezinterpretácií ako slovo láska. Môj kamarát kedysi dospel k tomu, že väčšina ľudí nevie, čo je to láska, a za lásku považujú pocit, plynúci z naplnenia svojich osobných egoistických túžob druhým človekom. Tiež som dlho nevedel, čo toto slovo znamená, zamieňal som si ho s túžbou či vášňou, a navyše som bol presvedčený o tom, že je mojou povinnosťou cítiť k mojim milovaným akúsi tajomnú, nemennú a vždy prítomnú emóciu lásky. Zároveň som veril, že pod vplyvom tejto emócie (ktorú si moja myseľ vymyslela) som mal byť voči milovanej osobe vždy a za každých okolností milý a zmýšľať o nej bezvýhradne pozitívne – avšak bez toho, aby som sa o to musel snažiť svojou vôľou. Veril som, že ak milé správanie voči milovanej osobe nie je mojou prirodzenosťou a musím naň vynakladať vedomú snahu, tak asi skutočne nemilujem. Veď vo filmoch sa predsa ľudia nikdy nemusia o také niečo snažiť. Vždy sa k sebe správajú milo, pretože ich k tomu ženie motor nehynúcej lásky. Vnímal som, že viacero ľudí v mojom okolí vnímali lásku podobne ako ja. Ale akosi som neprikladal váhu tomu, že to boli zhodou okolností práve ľudia, ktorí boli dlhodobo nezadaní. Dnes si myslím, že by pre našu civilizáciu bolo lepšie, keby slovo láska vôbec neexistovalo. Samotná láska by tým zo sveta nevymizla, avšak ľudia by ju nezabíjali premýšľaním o nej.

Dôležité veci v živote sú totiž v skutočnosti veľmi jednoduché a je to myseľ, ktorá ich robí komplikovanými. Ak je pre vás nejaký pojem abstraktný či komplikovaný, nezaoberajte sa ním. Napríklad v knihách o sebarozvoji môžete naraziť na pojmy ako osobnostný rast, vedomý život, sebaláska, vnútorné dieťa, bezpodmienečná láska či jednota, ale tiež i pojmy na prvý pohľad samozrejmé, ako napríklad sebavedomie. Pokiaľ musíte nad ktorýmkoľvek z týchto pojmov premýšľať, aby ste zistili, čo znamená, a čítať si v knihách jeho definície, vykašlite sa naň – v tomto momente nejde o tému, ktorá sa vás bezprostredne týka. Inak by hrozilo, že pokiaľ napríklad nemáte práve skutočný problém so sebavedomím, ale pod vplyvom kultúry individualizmu a úspechu si o ňom príliš veľa čítate, vytvoríte si vo svojej mysli akýsi abstraktný konštrukt sebavedomia, ktorý nebude mať so skutočným sebavedomím vôbec nič spoločné, a začnete si tento vymyslený konštrukt násilne presadzovať – napríklad tým, že sa voči druhým ľuďom začnete bez skutočného dôvodu správať agresívne alebo egoisticky. To však so sebavedomím nemá vôbec nič spoločné. Podobným spôsobom môže čitateľ lacnej psychologickej literatúry dospieť k názoru, že je “správne” za každých okolností vyjadrovať svoje emócie – predovšetkým tie “nízke” – pretože emócie by sa nemali potláčať. Keďže však potláčanie emócií vôbec nebolo jeho témou, touto knihou si tak nanajvýš dopletie hlavu. Nevie, že vo svete žijú milióny iných ľudí, ktorí naozaj škodia svojmu zdraviu a oberajú sa o radosť zo života tým, že si dôležité emócie, s ktorými si sami nevedia rady, nechávajú pre seba, a postupne sa takto stále viac a viac uzatvárajú pred vonkajším svetom. Lenže náš čitateľ takýto problém nemá a preto si slová svojej obľúbenej psychologickej knižky vyloží po svojom. A tak začne byť na ľudí jedovitý a nepríjemný vždy, keď mu nebudú sympatickí, alebo keď bude mať zlý deň. Nie preto, lebo by mu to v danej situácii dávalo zmysel, ale jednoducho preto, lebo si vymyslel, že je to takto “správne”. Stačí pritom len trocha zdravého rozumu, aby uvidel, že na takomto správaní nie je nič užitočné, a už vôbec nič zdraviu prospešné.

Buď slovám rozumiem, alebo nerozumiem

Ak príde čas, kedy pre vás budú určité slová témou, dostanú pre vás tieto slová formu, stanú sa vašou reálnou skúsenosťou a vy budete bez pochýb vedieť, čo znamenajú. Slovo už viac nebude abstraktným pojmom a nebudete musieť premýšľať o jeho definícii. Ale to sa udeje iba uprostred plynúceho prúdu života. Alebo neudeje. Rozmýšľať o tom, prečo tú-ktorú skúsenosť, o ktorej moji obľúbení autori píšu, zatiaľ nemám, a ako ju získam, je iba ďalšou z nezmyselných aktivít mysle.

Asi nie – minimálne Ty to asi tiež nebudeš mať v hlave úplne v poriadku, keď si to čítaš – paráda! Nie som sám! Na tomto svete existujú mimimálne dvaja ľudia, ktorí sú stále ľuďmi, a nie robotmi! Neber prosím moje slová príliš vážne a poďme si radšej celú túto situáciu rozobrať detailnejšie.

Choroba našej spoločnosti

Nemusím dvakrát dokazovať, že psychické problémy, rovnako ako akékoľvek životné problémy, bolesť a utrpenie, sú v západnej civilizácii tabu. Od človeka sa očakáva, že bude šťastný, úspešný a spokojný. V ideálnom prípade tiež zdravý. Ak čokoľvek z toho chýba, je tu problém! Z človeka sa stáva slaboch, ktorý nezvláda nároky života. Takáto krutá pravda však nemôže výjsť najavo, a preto je lepšie ju tajiť, a naďalej na otázku “ako sa máš” odpovedať “dobre”.

Ešte horšie priznanie, než že som slaboch, by bolo priznanie, že som psychicky chorý. Povedzme, že ako väčšinový obyvateľ Slovenska viem veľmi málo o psychických poruchách, avšak keď sa tak pozerám na všetkých tých šťastných a úspešných ľudí na sociálnych sietiach – a ja sa tak absolútne necítim – nadobúdam pocit, že nejakú tú poruchu asi predsa len mám. Je to o dôvod viac tajiť, čo sa deje v mojom vnútri. Čo by sa to len rozpútalo za peklo, keby o mne vyšlo najavo, že mám nejakú psychickú poruchu? Že nie som normálny?

A popritom všetko mi kdesi na pozadí stále vŕta hlavou jedna myšlienka. A totiž, že tu niečo nesedí. Že ja som vo svojej podstate v poriadku – i keď práve nemusím byť šťastný – a to, čo v poriadku nie je, je spoločnosť.

Mám úplnú pravdu. Ale zároveň je pravdou aj to, že kým budem lipnúť na myšlienke, že som v poriadku, môj život sa podstatne nezmení.

Tragédia psychodiagnostiky

Hoci na tomto portáli prezentujeme psychológiu, nalejme si čistého vína a priznajme si, že psychológia a psychiatria toho veľa pre odstránenie predsudkov okolo psychických porúch nespravila. Ako by mohla? Veď ona predsa tento kontroverzne znejúci pojem vytvorila. Pred nástupom modernej psychiatrie boli iba ľudia normálni, podivíni a blázni. Medzi tými normálnymi a podivínmi však neexistovala hranica, iba plynulé spektrum. Blázna už človek rozpoznal – tak, ako ho rozpozná i dnes. Blázni to mávali horšie – v minulosti bývali posadnutí diablom a patrične sa k nim i pristupovalo. Dnes iba trpia chorobou a všetci viac menej akceptujú, že za to nemôžu. Avšak podivíni to dnes majú horšie. Predtým boli iba “iní”, ale dnes už sú chorí, rovnako ako blázni. Už je tu jasná hranica, ktorá ich delí od tých “normálnych” a “zdravých”. Ešte väčší problém je, že akonáhle označíme podivína za psychicky chorého, odoberáme mu zodpovednosť za jeho správanie, myšlienky a pocity. Už za ne viac nenesie zodpovednosť – je iba otrokom akéhosi chorobného procesu v jeho mozgu, od jeho vôle nezávislého.

Psychológovia sa samozrejme na školách učia o tom, že psychická porucha nie je naozajstná choroba, iba väčšie či menšie uviaznutie vo vlastných „sračkách“. Len tým ostatným to nikto nepovedal. Ľudia sa preto boja diagnostikovania psychickej poruchy, pretože ju považujú za doživotné potvrdenie svojej nenormality. Pojem “porucha” či “choroba”, ktorým psychiatria tieto náročné stavy pomenúva, k tomuto strachu výrazne prispieva. Ale je to iba hra so slovami. V skutočnosti existuje iba jeden nekonečný labyrint spletitej ľudskej mysle, ktorý môže mať nepredstaviteľnú hĺbku. “Bláznov” preto nechajme na teraz bláznami, a my sa poďme zamýšľať nad našimi psychickými problémami tak, ako by sme nad nimi uvažovali, keby pojem “psychické poruchy” či choroby vôbec neexistoval. Jedine to je uhol pohľadu, v ktorom si ešte možno ponechať postoj zodpovednosti za vlastný život, za svoje šťastie i utrpenie. Nie je nič neprirodzenejšie, než rozmýšľať o vlastnom utrpení – o tom hlbokom a neodkomunikovateľnom stave, ktorý je zároveň najväčším zárodkom rastu a slobody – ako o chorobe. Kým nie sme doslova v stave hlbokej depresie, nie je nič chorejšie, než rozmýšľať o svojom smútku a sklamaní zo smerovania svojho života ako o chorobe s názvom „depresia“. Moment, kedy s takýmto uvažovaním začneme, je momentom, kedy sa vzdávame možnosti svojim emóciám porozumieť  a napraviť ich príčiny.

Mnohí ľudia tento logický princíp chápu a odmietajú navštíviť psychoterapeuta, pretože od neho presne takéto škatuľkovanie očakávajú. Očakávajú, že si ich zaradí ako depresívnych, psychopatov či neurotikov, a absolútne nebude mať pochopenie pre hĺbku ich skúsenosti. Na očistenie psychologickej vedy však našťastie môžem prehlásiť, že realita psychoterapie je, paradoxne, úplne iná. Ktokoľvek podstúpil dlhodobejšiu psychoterapiu, potvrdí, že v rámci psychoterapie sa s diagnózami takmer vôbec nepracuje a terapeut sa zaujíma predovšetkým o to, ako klient vníma a prežíva to, čo sa mu deje. Vráťme sa ale teraz z tejto malej odbočky späť.

Psychické zdravie existuje

Treba podotknúť, že vyrovnaní a spokojní ľudia, samozrejme, existujú. Bolo by klamstvom, hovoriť, že nie, i keď som si to dlho myslel. Uvediem vás do môjho sveta – my, podivíni, mávame často sklon opovrhovať “normou” (všetkým, čo sa od normálneho človeka očakáva) s tým, že ide iba o výmysel spoločnosti, ktorá je beztak chorá. Avšak navzdory všetkému, čo mi sociálny status podivína dáva, musím povedať jedno: tá norma predsa len z niečoho vychádza. Nie je to len náhodný výber vlastností a nie je to ani súpis vlastností, ktoré pre nás naplánovali bohatí Židia, ktorí ovládajú svet. Zároveň je však úplne jedno, či sa budeme o “normalitu” usilovať, alebo sa mu budeme vzpierať a budeme sa z celej sily snažiť byť akýmikoľvek, len nie normálnymi a “takými ako väčšina”. Určité charakteristiky takzvaného normálneho človeka totiž prídu so životom samé, pokiaľ mu dovolíme prirodzene plynúť a príliš sa pritom nezamotávame vo vlastnej mysli. Napríklad také vyhľadávanie vzťahov, sexuálna túžba alebo materský či otcovský inštinkt. Môžeme sa síce považovať za asexuálnych introvertov, ktorí nenávidia deti a v živote ich nebudú chcieť mať, ale raz z toho aj tak vyrastieme. Možno to začne tým, že viac nedokážem potláčať svoju sexuálnu túžbu. A tak sa nejako stane, že sa na niekoho emocionálne naviažem. A následne sa nejako stane, že zrazu mám aj deti. A keď ich už mám, tak sa napokon prebudia aj moje doposiaľ driemajúce rodičovské inštinkty. Nech sa to už udeje v akomkoľvek poradí, prirodzenosť života ma nakoniec dobehne. V určitom zmysle sa dá povedať, že psychické zdravie je synonymom obyčajného života jednoduchého človeka.

Slovné spojenia “obyčajný život” a “jednoduchý človek” sú dnes v mestách ako Bratislava nadávkami, na dedinách sú však stále poctou, a nie nadarmo na nich kresťanská komunita tak veľmi lipne. Hodnoty jednoduchého človeka sú totiž práve tými hodnotami, ktoré pretrvajú i potom, ako sa všetkých svojich “zložitostí” zbavíme tak ako jednotlivých vrstiev cibule. Máme ich všetci zakódované v sebe, a predsa to má jeden háčik: nie je možné tieto hodnoty skutočne prijať iba povrchným preberaním hodnôt a noriem spoločnosti, rodiny či kultúry, skôr, než ich prirodzeným spôsobom objavím v sebe samom. Nie je možné prijať klenoty jedno-duchosti, kým som sám zlo-žitý. Aby som bol šťastný, potrebujem sa v istom zmysle stať jednoduchým.

Skrytý význam utrpenia (alebo, ak chcete, psychických porúch)

Všetci chceme dopriať psychické zdravie, šťastie a spokojnosť svojim deťom. V dnešnej dobe sa tento trend rozmáha a mladí rodičia majú toľko informácií a prostriedkov na ochranu psychického vývinu ich detí, o akých sa ich rodičom svojho času ani nesnívalo. Možno chceme byť v prvom rade inými rodičmi, než boli oni. Na rozdiel od nich totiž dnes máme tiež šancu vedieť, že väčšina našich celoživotných psychických problémov vznikli už v detstve, a to práve na základe toho, čo sme videli a zažili v našej rodine, predovšetkým u rodičov (čo však neznamená, že dnes nesú zodpovednosť za moje psychické problémy ako dospelého človeka moji rodičia!). Možno v sebe po celý život nosíme hnev na svojich rodičov za to, že ich vedomá či nevedomá výchova viedla k tomu, že dnes trpíme.

Ja takýto hnev necítim, hoci som od rodičov prebral skutočne veľa presvedčení a predstáv, ktoré mi dlhú dobu znemožňovali viesť šťastný život. Dnes som schopný spätne vidieť, že práve tieto presvedčenia boli príčinou mojich psychických problémov, ktoré svojho času vôbec neboli zanedbateľné. Jednak však moji rodičia za svoje škodlivé presvedčenia nemohli, nie sú si ich pravdepodobne dodnes vedomí, a zrejme ich iba prebrali od svojich rodičov, tak, ako ja od nich. Čo je však dôležitejšie, je, že sa pre mňa moje psychické problémy nakoniec stali požehnaním, a presne to sa môže stať každému, kto za svoje “sračky“ príjme zodpovednosť a nastúpi na cestu sebapoznávania.

Vyrástol som teda v človeka, ktorý po psychickej stránke nebol úplne “sporiadaný”, čo mi v živote spôsobovalo mnoho utrpenia. Práve z toho dôvodu som sa už od detstva zaujímal o psychológiu a rozvinul som si veľký záujem o veci vnútorné. A tu začína moja cesta, po ktorej kráčam dodnes. Vďaka tomuto záujmu, ktorý zo mňa v niektorých obdobiach môjho života robil nadšenca pre psychológiu a v iných spirituálneho hľadača, som zažil a spoznal veci, ktoré sa inak zažiť a spoznať nedajú. Psychické poruchy smerujú pozornosť dovnútra, na miesta, kde sa pozornosť zdravého a šťastného človeka bežne nedostane. Šťastný človek, samozrejme, tieto miesta ani spoznať nepotrebuje – presne tak, ako človek žijúci v harmonickom a uspokojujúcom vzťahu nie je odkázaný na to, aby hľadal sexuálne uspokojenie inde. Na čo by to potreboval, keď cieľom všetkých tých výprav do vlastného vnútra je aj tak iba to isté šťastie, ktoré on už má? A predsa, keby som mal na výber, nerozhodol by som sa narodiť do rodiny, v ktorej by zo mňa vyrástol “obyčajný šťastný človek”. Mám totiž, na rozdiel od neho, niečo, čo mi nikto nevezme. Mám svoje poznanie a vnútornú slobodu, ktoré som na svojich cestách z osobného labyrintu získal. Čím ďalej pokračujem na ceste sebauzdravovania, tým viac sa podobám na obyčajného človeka, ale nesiem si so sebou nenahraditeľné klenoty, ktoré som po ceste nazbieral. A viem, že tento potenciál sa skrýva v každom jednom ľudskom utrpení. Psychické problémy (a v širšom zmysle aj akékoľvek utrpenie) sú totiž vo svojej podstate krízou, a pre slovo kríza sa v čínštine používa znak, pozostávajúci z dvoch znakov – prvý znamená “nebezpečenstvo” a druhý “príležitosť”. Kríza je dočasným zhoršením, ktoré umožní zrod trvalého zlepšenia – pokiaľ je správne poňatá.

Príležitosťou a požehnaním, samozrejme, nie je utrpenie samotné, ale to, čo získame na ceste, na ktorú nás utrpenie zvádza. Niektorí ľudia totiž majú v obľube trpieť, pretože im to dáva pocit hĺbky, múdrosti a súcitu, alebo dokonca ľútosť druhých ľudí – to však nie sú klenoty, o ktorých píšem.

1. fáza: Neviem nič o psychoterapeutických školách (smeroch, prístupoch – tieto slová budem v priebehu článku používať ako synonymá). Neviem o tom, že psychoterapia sa ďalej vetví na mnoho samostatných nezávislých psychoterapeutických prístupov, a s voľbou terapeuta si automaticky volím jeden z nich – totiž ten, v ktorom bol daný terapeut vyškolený.

Naivne verím, že psychoterapia je jednotná, ucelená veda, ktorá disponuje presnými vedeckými poznatkami o ľudskej mysli. Tiež verím, že tieto poznatky mi za pomoci vzdelaného terapeuta pomôžu dosiahnuť bájny stav šťastia, alebo ma minimálne spravia normálnym. Mimochodom, pravdepodobne ešte sám verím na existenciu normality.

Pokiaľ vyhľadám terapeuta v tejto fáze, vyberám si ho v podstate náhodne – na základe kritérií typu vzdialenosť od môjho domu, cena či tituly. V tom najlepšom prípade si vyberiem na základe referencií svojho známeho. Terapeutovu príslušnosť k nejakej škole pritom vôbec neriešim. Pokiaľ sa mi pošťastí, budem zhodou okolností s jeho terapeutickým prístupom spokojný a terapia bude viac či menej úspešná. V horšom prípade moje očakávania tento človek nesplní, a tak psychoterapiu ako takú nadobro odsúdim. Snáď namiesto nej v budúcnosti skúsim niečo s prívlastkom alternatívne (predsa oficiálnu – „systémovú“ formu pomoci som už skúsil a nefungovala). Alebo usúdim, že mi niet odbornej pomoci, a na svoje trápenia ostanem už navždy sám.

2. fáza: Zisťujem, že existuje čosi ako psychoterapeutické školy. Týchto škôl je navyše pomerne veľa  a vidím, že každá z nich nazerá na človeka inak. Vytriezvel som z prvotnej naivity a zrazu chápem, že psychoterapia vôbec nie je jednotnou, a vlastne ju nemožno tak celkom nazývať ani vedou. Namiesto toho začínam na psychoterapeutické školy nahliadať skôr ako na postmoderný súbor filozofických názorov, v ktorých panuje značný chaos. Pravdepodobne sa o ľudskej psychike v skutočnosti nevie nič.

Pokiaľ vyhľadám terapiu počas tejto fázy, zvolím si pravdepodobne terapeuta, náležiaceho k takej terapeutickej škole, ktorej myšlienky budú s mojím vlastným svetonázorom najviac rezonovať. Takáto voľba terapeuta už vedie oproti prvej fáze k podstatne väčšej pravdepodobnosti toho, že mi terapeut „sadne“ a budem s našou spoluprácou spokojný. Avšak stále je tu prítomné riziko, že možno práve pre mňa a práve na môj problém by bol vhodnejší iný terapeutický prístup. Taký, ktorý som však zamietol pre jeho filozofickú nezlučiteľnosť s mojím vlastným svetonázorom. Všimnem si to pravdepodobne až po niekoľkých mesiacoch či dokonca rokoch terapie, keď si uvedomím, že sa stále akosi točíme dokola po povrchu môjho problému, ale v skutočnosti sa nikam neposúvam.

3. fáza: začínam si uvedomovať, že rozpory medzi jednotlivými psychoterapeutickými školami sú len zdanlivé, a všetky veľké školy majú vo svojich kľúčových otázkach pravdu. Zisťujem, že skutočné rozdiely sú tu len v uhle pohľadu, z ktorého tieto smery na človeka nazerajú.

V tomto štádiu si už vďaka širšiemu náhľadu na problematiku dokážem spomedzi týchto škôl zvoliť veľmi jednoducho a efektívne – chápem totiž, ktorý psychoterapeutický prístup mi vie dať práve to, čo potrebujem.

Psychoterapeutické školy

Pokiaľ ste sa našli v prvej uvedenej fáze, potrebujete sa najskôr oboznámiť s existenciou psychoterapeutických škôl – totiž s tým, že v psychológii neexistuje jednotný a ucelený pohľad na ľudskú myseľ, ale že sa tejto problematike venujú rôzne psychoterapeutické školy, ktoré na ňu nazerajú rôzne. Cieľom tohto blogu nie je vysvetľovať, čo sú to psychoterapeutické smery, a tak pokiaľ máte hlbší záujem sa o tejto téme niečo dozvedieť, pozrite si radšej tento článok a následne si môžete zalistovať v našom online katalógu psychoterapeutických škôl.

Kľúč k prechodu do tretej fázy

Za mojich študentských čias som sa, podobne ako väčšina mojich spolužiakov, dlhodobo nachádzal v druhej z popísaných fáz. Z môjho dnešného pohľadu mi chýbalo, aby som počas svojho štúdia od svojich učiteľov počul jednu vec. Tá jediná by mi v tej dobe bola pomohla preniknúť v porozumení psychoterapii až k jej koreňom.

A totiž, že tí veľkí psychológovia, o ktorých sa učíme, si tie svoje teórie nevymysleli. Že žiadna zo skutočne významných psychologických teórií nepochádza z unudenej hlavy svojho (pseudo)intelektuálneho tvorcu.

Že Jung si nevymyslel rozprávky o akýchsi archetypoch a kolektívnom nevedomí z dlhej chvíle. Rovnako tak Freudovo tvrdenie, že sexuálna a tvorivá energia sú na hlbšej úrovni jedno a to isté. A nikto tiež nevymyslel ani myšlienku, že to, čo nám vadí na druhých ľuďoch, je výlučne tým, čo odmietame sami na sebe. Že tieto a stovky ďalších veľkých psychologických právd majú naozaj väčšiu váhu, než stredoveké filozofovanie o tom, koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly.

Chýbalo mi počuť, že žiadna veľká psychologická teória nemá v skutočnosti pôvod v intelekte jej šialeného autora (pretože práve to som si často myslel), ale v čomsi hlbšom. A hoci toto “čosi hlbšie” mnoho ľudí nepozná, môže to byť prístupné každému z nás prostredníctvom priamej skúsenosti, pokiaľ sa oddáme ceste sebapoznania. Možno to vo svojich blogoch opakujem dokola, avšak žiada sa mi tu spomenúť Sokratov celoživotný odkaz, ktorý zhrnul do jednej vety na svojom náhrobnom kameni: Poznaj sám seba. Je z neho zrejmé, že nič iné na tomto svete nepovažoval tento múdry človek za hodnotnejšie než poznanie seba samého. Pochopiteľne však, človek, ktorý sa zatiaľ poznávaniu seba samého skutočne venovať nezačal, si nedokáže predstaviť, prečo by to tak malo byť.

Všetky veľké psychologické teórie, ktoré obstáli v čase, majú svoj pôvod v sebareflexii ich tvorcov. Sú to vlastne slovné popisy vlastných vnútorných skúseností so sebou samým. Jediný háčik je v tom, že skutočná sebareflexia neznamená, že o sebe premýšľam. Skutočná sebareflexia v sebe naopak zahŕňa vypnutie racionálnej mysle a vnímanie toho, čo v našom vedomí ostáva aj po jej odpojení. Pri troche tréningu a správnom vyladení v takomto stave začneme zreteľne vnímať, ako to s tým naším vnútorným svetom naozaj je. V tomto bode o tom viac nemusíme rozmýšľať. Jednoducho to v sebe vnímame a celému tomu rozumieme. A toto je skutočný pôvod psychoterapeutických náuk.

V kontexte psychoterapie z toho vyplýva jedna zásadná vec. A síce, že to, čo poznal Jung, Freud či ktorýkoľvek iný významný psychológ, môžete dosť pravdepodobne jedného dňa spoznať sami v sebe i vy. A z toho vyplýva jasný odkaz – že všetko je to vo svojej podstate pravdivé. Veď čo by mohlo byť pravdivejšie než to, čo môžete vy i ja rovnako vidieť vo svojom vnútri? Dva psychoterapeutické smery sa teda môžu navonok vylučovať, ale v rámci svojho uhlu pohľadu je každý z nich pravdivý.

Intelektuálne poznanie je vo svojej podstate labyrintom, plným zradných uličiek a slepých ciest. Na tejto ceste sa môžeme kedykoľvek vydať nekonštruktívnym smerom a zablúdiť. Je preto celkom prirodzené, že všeobecná dôvera v psychoterapiu je veľmi nízka, pokiaľ na ňu nahliadame ako na súbor „filozofických smerov“. Desiatky, ba stovky psychoterapeutických smerov, ktoré sa navzájom líšia a mnohokrát dokonca vylučujú – presne rovnako ako učenia rôznych filozofov – nás nabáda k skepticizmu. A keby neexistoval žiaden hlbší zdroj poznania, než je intelekt, bol by tento skepticizmus voči psychoterapii až príliš oprávnený! Prečo by som predsa mal odovzdávať zodpovednosť za svoje životné trápenia a osobné šťastie do rúk nejakému intelektuálovi, ktorého životná filozofia je koniec koncov len jedna z mnohých, a možno je aj úplne scestná?

Lenže tento hlbší zdroj poznania než intelekt existuje, hoci väčšina ľudí o ňom nevie. Naša súčasná spoločnosť nie je nastavená tak, aby ho v nás rozvíjala. A to je celé tajomstvo psychoterapie. S týmto tajomstvom na pamäti môžeme psychoterapii ako takej dôverovať a nemusíme ju viac vnímať ako labyrint intelektuálnej pavedy.

1. Nepotláčajme emócie!

Hoci je to v našej spoločnosti občas ťažké, ak nie nemožné, emócie by sa nemali potláčať. Vedecké výskumy jednoznačne poukazujú na súvislosť medzi dlhodobým potláčaním emócií a najrôznejšími telesnými ochoreniami, ako i zníženým mentálnym výkonom. Nehovoriac o vlastnej psychickej pohode a kvalite našich vzťahov. K rovnakým záverom dospievajú aj psychoterapeuti z praxe, ktorých hlavná činnosť pozostáva práve zo snahy pomôcť ich klientom uvedomiť si emócie, ktoré potlačili tak hlboko, že si ich v priebehu rokov úplne prestali uvedomovať. Problémom však je, že oni existujú stále, i keď si ich už dávno neuvedomujeme. A čo je podstatné, v najhlbších vrstvách našej psychiky dokáźu narobiť omnoho väčšiu šarapatu, než by boli spravili na jej povrchu, keby sme si ich boli plne vedomí. Z hlbín nášho psyché sa k nám potlačené emócie vracajú najskôr v podobe zlých snov, neskôr psychických porúch a telesných chorôb.

Čo teda s emóciami robiť? Mám niekoho zbiť, až ma nahnevá? Mám sa hodiť o zem, keď mi niekto nedopraje? Nuž, v skutočnosti by to pre mňa bolo lepšie, než ako keby som sa tváril nasilu milo a presviedčal sám seba, že to, čo cítim, vlastne možno ani necítim. Samozrejme však ani tadiaľ cesta nevedie. Dôležité je v prvom rade dovoliť si cítiť čokoľvek, čo práve cítime. To je už samo osebe dostačujúce. Druhým krokom je naučiť sa konať v súlade s našimi emóciami, alebo minimálne nekonať v rozpore s nimi. Je podstatný rozdiel medzi konaním v súlade s našimi emóciami a skratovou emocionálnou reakciou. Ak sa naučíme svoje emócie preciťovať a prijímať, nebudeme už na základe nich nútení bezmyšlienkovito reagovať. Nebudeme viac ich otrokmi, i keď sa toho často obávame.

2. Naše dospelé vzťahy s druhými súvisia s našimi vzťahmi s rodičmi v ranom detstve

V psychoterapii sa tomu hovorí prenos. S kýmkoľvek strávime dostatočne dlhý čas a rozvinieme si s ním dostatočne hlboký vzťah, začneme na neho prenášať čosi z nášho vnútorného balastu, ktorý sme si počas detstva nazbierali od našich rodičov. Začneme voči nemu pociťovať určité emócie, začne nám vadiť určité jeho správanie, začneme naňho reagovať určitým spôsobom. Nič z toho v skutočnosti nevypovedá o tomto človeku. Vypovedá to o nás samých. Obvykle o tom, akú sme si v detstve vytvorili predstavu o druhých ľuďoch, mužoch či ženách, a o ich vzťahu k nám. Skúste sa len na chvíľu zamyslieť nad určitými špecifickými vzorcami, ktoré sa dlhodobo opakujú vo vašich partnerských vzťahoch (a oni sa naozaj opakujú). Nepotrvá pravdepodobne dlho, kým nájdete paralelu medzi týmito vzorcami a vzorcami, ktoré sa vyskytovali vo vašom detstve vo vzťahu medzi vami a vaším rodičom opačného pohlavia.

3. Naše vzťahy k druhým odzrkadľujú náš vzťah k jednotlivým súčastiam našej vlastnej osobnosti

S prenosom úzko súvisí aj pojem projekcia. Hranica medzi týmito dvoma fenoménmi je v skutočnosti tenká a miestami sa stiera. Princíp projekcie možno popísať tým, že do druhých ľudí premietame (projikujeme) určité časti samých seba, s ktorými sa nedokážeme vyrovnať a ktoré sami pred sebou ich popierame. To sa prejaví tým, že tieto stránky vidíme v druhých ľuďoch v našom okolí, na čo reagujeme najčastejšie hnevom či strachom. Myslíme si, že ten človek je neznesiteľný. Avšak na najhlbšej nevedomej úrovni v skutočnosti považujeme za neznesiteľnú iba časť seba samého, ktorú práve v správaní daného človeka vnímame.

Rozličné psychoterapeutické školy pristupujú k fenoménu projekcie rozdielne. Tie vedeckejšie z nich ju chápu ako selektívne vnímanie vecí, ktoré sú pre nás problematické – jednoducho sa na ne zameriavame ako na tŕň v oku. Spirituálnejšie prístupy predpokladajú, že ľudí s charakteristikami, s ktorými sme sa na sebe nevysporiadali, do svojich životov skutočne priťahujeme – naše vnímanie týchto ľudí teda nemusí byť vôbec skreslené. Či už je to tak alebo onak, projekcia funguje, a v záujme našich medziľudských vzťahov je výhodné ju prijať ako fakt. Hovorí nám to minimálne o dvoch veciach. Prvou je relatívnosť nášho vnímania druhých ľudí. Druhou je nádej, že až si raz budeme vedomí svojich temných stránok a budeme s nimi vysporiadaní, z našich vzťahov sa vytratí podstatná časť negativity a problémov vôbec.

4. Neurotické a emočné problémy detí odrážajú problémy ich rodičov

Hoci väčšina súčasných rodičov si to už uvedomuje, nikdy nie nevhodné podotknúť, že takmer všetky psychické a psychosomatické problémy detí sú viac či menej priamym dôsledkom problematického vzťahu dieťaťa s jeho rodičmi. To neznamená, že ho rodičia vychovávajú zle. Žiaden rodič nie je dokonalý. Rodičovstvo je tou najťažšou prácou na plný úväzok, a to navyše bez nároku na finančnú odmenu. S chybami sa teda ráta. Keby i boli obaja rodičia dieťaťa dokonalými rodičmi, ale mali by partnerské či osobné problémy, i to by na ich dieťa vplývalo a poznačilo ho to. Deti sú totiž zrkadlami. Tak, ako sa s ľahkosťou naučia materinský jazyk, naučia sa i negatívnemu pohľadu na ľudí, na svet či na seba, pokiaľ to vnímajú vo svojej rodine. Ak ste teda rodič dieťaťa, ktoré trpí psychickými problémami, prijmite za to zodpovednosť, a to, prosím, bez výčitiek. Buďte pripravení na to, že až navštívite detského psychológa, bude vám povedané, že pre jeho liečbu ste kľúčoví práve vy.

Mal by som podotknúť, že predošlé neplatí na všetky psychické poruchy – mnohé z nich súvisia s poškodením mozgu v priebehu vývinu (napr. dyslexia, dysgrafia, mentálna retardácia či autizmus). Či už má vaše dieťa to či ono, výčitky svedomia nie sú v žiadnom prípade tým, čo mu pomôže. Len toľko, že akákoľvek zmena musí začať u vás.

5. Telesné ochorenia môžu byť vyvolané psychikou

To, že psychika môže spôsobiť reálnu telesnú chorobu, už dávno nie je otázkou viery. Princíp, akým toto pôsobenie vzniká, je stále do istej miery tajomstvom. Z biologického hľadiská je preukázané, že dlhodobé pôsobenie stresových hormónov oslabuje imunitu a oberá nás o energetické zdroje. Málo ľudí však vie, že k tomuto procesu dochádza v omnoho väčšej miere pri chronickom strese, spôsobenom dlhodobo neriešenými problémami a potláčanými emóciami, a nie až tak v súvislosti s krátkodobými intenzívnymi emocionálnymi výkyvmi. Takže ak si myslíte, že prvoradé a postačujúce je “nerozčuľovať sa”, ste na omyle. Veci sú zložitejšie.

Okrem toho je vedecky preukázaná súvislosť medzi určitými osobnostnými črtami a výskytom určitého špecifického ochorenia. Takto je zmapovaných niekoľko “typických pováh”, pre ktoré je štatisticky pravdepodobnejšie, že v priebehu života dostanú napr. infarkt, žalúdočné vredy, Crohnovu chorobu či určitý druh rakoviny. Napríklad takzvaná „osobnosť typu A“, ktorá sa prejavuje prílišnou dravosťou, akčnosťou a perfekcionizmom, je oproti iným ľuďom náchylnejšia na to, aby dostala infarkt. Iný typ osobnosti je zasa náchylnejší na Crohnovu chorobu,  iný na astmu a podobne.

Niektoré telesné symptómy je tiež možné vyvolať konkrétnou sugesciou počas hypnózy. Týka sa to i reálnych fyziologických zmien, ako sú kožné vyrážky – i tie môžu vzniknúť na základe obyčajnej vety hypnotizéra. Toto všetko nasvedčuje tomu, že vzťah medzi telom a psychikou je naozaj komplexný a prepracovaný, a nemožno ho zredukovať iba na pôsobenie stresových hormónov. Je to ďalšou záhadou, s ktorou sa musíme zmieriť a jednoducho ju prijať.

6. Zdravotné problémy môžu byť psychikou i vyliečené

Občas sa usmievam, s akou samozrejmosťou ľudia používajú slovo “placebo efekt” bez toho, aby sa kedy poriadne zamysleli nad tým, čo toto slovo znamená. Pozná ho snáď už každý. Ide v skratke o vyliečenie silou vlastnej viery. Najčastejšie je to viera v silu určitého lieku či terapeutickej procedúry, vďaka ktorej sa hoci i z ťažkej choroby vyliečime, a to napriek tomu, že podaný “liek” či aplikovaná “terapia” nemali v skutočnosti žiaden reálny účinok. Placebo efekt je dnes považovaný za takú samozrejmosť, že je súčasťou všetkých farmaceutických výskumov. Aby sa preukázala efektívnosť nového lieku, musí sa polovici participantov výskumu podať tento liek a druhej polovici obyčajná cukrová tabletka. Čo bolo komu podané, sa participanti nedozvedia. Liek sa považuje za účinný až vtedy, keď spomedzi ľudí, ktorým bol aplikovaný, ustúpia príslušné symptómy v podstatne väčšej miere, než u kontrolnej skupiny, ktorej bolo podané iba placebo. S placebo efektom sa prirodzene ráta. A podobne ani vy nemôžete rozlíšiť, do akej miery vám pri poslednej angíne reálne pomohli antibiotiká, a do akej obyčajný pocit, že ste si tie antibiotiká vzali. Nehovoriac o tom, kedy ste si naposledy proti bolesti hlavy vzali Ibalgin.

Placebo efekt je v skutočnosti fascinujúci. Predpokladá totiž akúsi inteligenciu nášho tela – čosi iné v ňom totiž treba “opraviť”, pokiaľ si dáme placebo pri angíne, a čosi iné pri skleróze multiplex či rakovine, z ktorých sa z času na čas niekto vďaka sile svojej viery taktiež uzdraví. Naše telo tu reaguje na konkrétny obsah našej viery.

Placebo efekt nie je jediným princípom, prostredníctvom ktorého môže zmena v psychickom viesť k pozitívnej zmene v telesnom. Aj v rôznych psychoterapiách sa občas stáva, že pozitívna zmena v psychike vedie k následnému vymiznutiu telesných symptómov či celého ochorenia. Vtip je v tom, že k takejto potrebnej psychologickej zmene nikdy nedôjde, pokiaľ bude naším jediným cieľom telesné uzdravenie. Vyliečenie v procese psychoterapie nastáva zvyčajne ako jej priaznivý vedľajší efekt.

7. Sny vôbec nie sú bezvýznamné

Vo svojom okolí sledujem, že ľudia si výklad snov najčastejšie spájajú so snármi a s akousi šarlatánskou ezoterikou. Netušia pritom, že moderná psychoterapia sa vo veľkej miere tiež zakladá práve na výklade snov. Na ich analýzu máme dokonca k dispozícii viaceré overené postupy, ktoré nám spoľahlivo umožňujú dopátrať sa až k samotnému jadru významu daného sna.

V tejto chvíli nejdem popisovať, ako sa sny analyzujú. Chcem len pripomenúť v našej spoločnosti tak zabudnutý, a pritom banálny a každému dieťaťu snáď samozrejmý poznatok: že naše sny sú dôležité. Hovoria nám o tom, čo prežívame na hlbšej úrovni vedomia, než je tá, ktorú si bežne uvedomujeme. Hovoria nám o takých aspektoch seba a nášho života, ktoré v bdelom živote prehliadame. Neznamená to, že ich treba brať doslovne, ani že sa nimi treba za každých okolností riadiť. Je však mimoriadne prínosné byť si ich vedomý, vedieť si ich dať do súvisu s témami, ktoré riešime cez deň, a prihliadať na odkazy, ktoré sa nám snažia sprostredkovať.

Hoci nie každý psychológ sa snom venuje, žiaden si netrúfne tvrdiť, že sú bezvýznamné, či dokonca náhodné, ako si mnoho ľudí myslí.

8. To najlepšie, čo nám môže svet poskytnúť, je prijímajúci a akceptujúci vzťah

A rovnako je to tým najcennejším, čo môžeme druhému človeku poskytnúť my. Keby sme všetci mali medzi sebou vzťahy, v ktorých by sme sa cítili natoľko bezpečne a slobodne, aby sme v nich mohli bez strachu z posudzovanie vyjadriť čokoľvek, čo je v nás, žiadni psychológovia by pravdepodobne neboli potrební. Je známe, že tým najdôležitejším prvkom každej psychoterapie, nech už sú jej konkrétne metódy a spôsoby akékoľvek, je práve bezpodmienečne prijímajúci a akceptujúci vzťah terapeuta ku klientovi. Všetko ostatné je druhoradé. Tak ako v psychoterapii, aj v osobnom živote všetko ostatné príde, akonáhle je nám umožnené byť sám sebou a slobodne samého seba vyjadrovať. Až zažjeme skúsenosť, že nás druhý človek prijíma takých, akí sme, pričom mu nič netajíme, môže nastať druhý krok. Áno, tým je prijatie seba samého.

Neberme takéto vzťahy ako samozrejmosť, ktorú majú všetci okrem nás. V skutočnosti je takýto typ vzťahov v našej bláznivej spoločnosti veľmi zriedkavý. Udržiavame tu len povrchné vzťahy, spravidla sa navzájom vôbec nepoznáme, a o svojich najhlbších pocitoch hovoríme veľmi málo. Stačí si uvedomiť, že hovoriť o smrti a pominuteľnosti je v našich končinách tabu. Hovoriť o láske je zasa pre mnohých ľudí ťažké či dokonca trápne. Sme naučení rozprávať iba o svojich pracovných úspechoch (nedajbože neúspechoch), o druhých ľuďoch a nejakých tých žartoch – ale o ničom z toho, čo sa nás skutočne bytostne dotýka. Typ vzťahu, o akom hovorím, teda málokomu príde do života “iba tak”, a väčšina z nás na tom musí popracovať a vypestovať si ho. Až ale človek takýto vzťah alebo vzťahy má, pôsobia naňho ako katalyzátor jeho duševnej pohody, pocitu šťastia a sebarozvoja. Potom je tiež pravdepodobné, že jeho staré zranenia, napríklad z raného vzťahu s rodičmi, sa vyliečia, či stratia význam.

Nezabúdajme však, že vzhľadom na princíp projekcie je veľmi ťažké zažiť takýto typ vzťahu mimo rámca psychoterapie, pokiaľ najskôr dostatočujúco neprijímeme sami seba. Kým totiž neprijímame sami seba, neprijímeme bezpodmienečne ani druhého človeka. A kým neprijímeme druhého človeka, takého, aký je, nemôžeme to isté očakávať ani my od neho.

Úplne najideálnejšie je, ak nečakáme na nejakú smutnú udalosť v blízkej rodine, ale otvorene pristupujeme k tejto téme. Ak má dieťa domáce zviera, ktoré zomrie, už sa vyskytla príležitosť porozprávať sa. Alebo pri návšteve cintorína. Kolobeh života a smrti vieme vysvetliť na prírode, motýľoch a pod. Nápomocné sú aj knihy, rozprávky, kde sa určitým spôsobom vyskytuje téma smrti.

Ak sa dieťa samé pýta, predpokladáme, že niekde niečo počulo, videlo a potrebuje si veci vyjasniť. Buďme mu k dispozícii.

Všeobecne platia odporúčania, že ak sa s dieťaťom rozprávame o smrti, máme byť naozaj úprimní. Polopravdy spôsobujú často viac škody ako úžitku. Používajme slová ako “zomrieť a smrť”, nebojme sa nazvať veci pravými menami. Ak dieťa niečo potrebuje vedieť, opýta sa. Vtedy počúvajme a odpovedajme jednoducho, ale vždy pravdivo na otázku dieťaťa. Napríklad “dedo už nepríde na moje narodeniny?” Naša odpoveď: “nie, už nepríde”. Nekomplikujme, nevysvetľujme, nezamotávajme sa, ak ho ešte bude niečo zaujímať, opýta sa. Nebojme sa a nehanbime sa pred dieťaťom plakať- ukazujeme totiž spôsob, akým sa vyrovnávame so smrťou. Veľmi jednoducho a úprimne môžeme povedať, že sme smutní, lebo dedo zomrel, chýba nám, tak plačeme.

Ak na niektorú otázku nepoznáme odpoveď, priznajme si to, sú totiž otázky, na ktoré odpovede neexistujú. Môžeme mu navrhnúť, že odpovede môžeme hladať spolu alebo sa ho opýtať, čo si o tom myslí on. V tom prípade ho neopravujme, pozorne ho počúvajme, môžeme sa totiž veľa dozvedieť o tom, aké má naše dieťa vedomosti o smrti a ako si to predstavuje.

Pre dieťa (ale aj pre každého človeka v každom veku) je veľmi oslobodzujúce mať možnosť hovoriť s niekým o svojich názoroch a postojoch bez toho, aby ho ten človek odsudzoval a opravoval. Prejavme ozajstný záujem a počúvajme. To stačí.

Nečakajme na to, kým niekto zomrie, zoberme deti na cintorín, hovorme o tom a vysvetlime, o čom návšteva cintorína je a prečo zapaľujeme sviečky. Spomínajme a rozprávajme sa. Áno, aj o smrti.